Chiang Mai

Už prílet na letisko v Chiang Mai potešil moje srdce. Ľudia sú tu oveľa ale oveľa viac priateľskejší a usmievavejší ako ich krajania z juhu. Ceny sú priaznivejšie. Vlhkosť vzduchu znesiteľnejšia (70% vs 96%). Jedlo poctivejšie a chutnejšie. A nebudem klamať, ale už som mala dosť jemného piesku, ktorý sa lepil úplne na všetko a vlhkého oblečenia, ktoré nikdy neuschlo.

Po pár dňoch bývania v tradičnom drevenom domčúriku v centre si nájdeme rodinný dom v rezidenčnej štvrti za mestom a je nám hej! Máme tu všetko čo potrebujeme, detskú izbu, kuchyňu, pracovňu aj práčovňu, palmu aj rybičky vo fontáne. Je to ohradená štvrť rodinných domov a preto tu nechodia takmer žiadne autá a je tu neuveriteľný kľud. Teda mimo 5pm. To je čas, kedy vychádzajú do ulíc naši susedia a prechádzajú sa okolo. Zvyčajne urobia tak 2-3 kolečka a keď sme doma, tak sa pri každom kolečku zastavia pri našej bráne, opýtajú sa čo varíme, ako sa majú deti, čo sme dnes videli atď. Najlepší je pán sused, ktorý robí kolečká na bicykli s rádiom a púšťa si Celine Dion. I ❤ him!

Chiang Mai-ské chrámy

V meste je cez 300 budhistických chrámov a aj keby ich bolo o 250 menej, nemali sme ambíciu ich vidieť všetky. Človek sa tomu, aby ich videl zo dvadsať aspoň zvonku, aj tak nevyhne. Chrám je všade, hneď vedľa ubytka, na ceste do kaviarne, ďalších desať uvidíme z tuk tuku, jeden sa vykľuje z nočného trhu a narazíme na neho keď hľadáme v stánkoch oblečenie pre deti. V ďalšom majú parádne mini toalety pre deti, čo sa nám dosť hodí. Na schodoch do ďalšieho chrámu posedávame s kokosovou sladkou ryžou s čerstvým mangom.

Waty, ako ich tu v thajskú volajú, sú všade. Skúsime vybrať len zopár z nich, ktoré nám utkveli v pamäti:

Wat Dab Pai: Naša úplne prvá “wat”, teda prvá s deťmi. Bez detí sme už v Chiang Mai boli pred rokmi a vtedy sme si spravili celkom slušné kolečko po chrámoch. Deti s úžasom sledujú výzdobu a Enzo si nie je istý, či môže dôverovať tomu veľkému drakovi s ostrými zubami, ktorý je obtočený okolo podperného stĺpu. Po streche chrámu poskakuje veverička, čo je tu v meste veľmi bežné zvieratko. Zahliadnete ju na elektrických vedeniach, strechách aj na chodníkoch.

Wat Phra Singh je veselý, farebný chrám z ktorého si určite zapamätáme obrovský zlatý zvon (zvon či veža? posúďte samy) z ktorého vychádzajú štyria zlatý sloni! Zlatý povrch je v silnom slnku až oslepujúci, foťák tiež štrajkuje 😊 V komplexe je niekoľko chrámov. V jednom z nich práve prebieha budhistická modlitba, spev mníchov sa rozlieha okolím. V druhom skutočných mníchov nahradili voskové figuríny zrejme už mŕtvych mníchov, ktoré sú ale takmer nerozpoznateľné a vyvolávajú rešpekt v okolo prechádzajúcich turistoch.

Wat Chedi Luang navštívime už za tmy. Síce sme tu samy, aj tak Lindu i mňa zahalia do dlhej šatky, aby sme niekoho nepohoršili krátkymi rukávmi a kraťasami. Linda vraví, že to je dosť nespravodlivé, že dievčatá musia byť celé zahalené zatiaľ čo mnísi môžu mať jedno rameno holé! Prvá lekcia „inequality“ v živote, aj to treba. Z časti je tento chrám už ruina, ako inak, postavená na chrbtoch slonov. Je to obrovský komplex s rôznymi zákutiami, s ležiacim Budhom, so zvonmi, ktoré naše deti rozbúchajú ako na poplach (samozrejme až po súhlase mníchov). Mnísi tu večer opravovali elektrické vedenie, ale veľmi ich to nebavilo. Hneď ako sa zjavil náš malý explorer Enzo, ktorý nikdy nechodí s nami za ruku, ale pochoduje si kade tade sám, tak sa začali predháňať, ktorý z nich Enza chytí a neutečie mu. Trošku nám drobca vystrašili, ale dobrá lekcia aj pre neho, že sa nemá túlať sám 😊

Doi Suthep. Vedie k nemu cez 300 schodov a Enzo sa tvári, že tuho spí, aby to nemusel vyšľapať sám 😊. Prichádzame sem našťastie až podvečer, tesne pred západom slnka, takže je tu menej narváno (aj tak je tu dosť turistov, je to jeden z najnavštevovanejších chrámov). Turistov je teraz najviac z Číny, pretože sa blíži čínsky nový rok. A sú trošku „nevychovaní“ ☹ Veľmi hluční, je ich vždy plný autobus, upozorňujú a odstrkujú nás, lebo si chcú spraviť epic instagram fotku seba s chrámom, ktorú si najskôr asi plánujú povesiť nad posteľ atď. V chráme je niekoľko zapamätateľných prvkov: 1 – zlatý dáždnik, 2 – smaragdový budha, 3 – biely slon, ktorý toto miesto vraj kedysi pre stavbu chrámu vybral, 4 – výhľad na Chiang Mai, 5 – pokec a požehnanie od mnícha (Linde sa páčila “sprcha” svätenej vody).

Z chrámu Doi Suthep sa inak dá ísť na parádne miesto pozorovať západ slnka (teda ak ste autom). Stačí pokračovať tou jedinou cestou, ktorá vedie popri chráme Doi Suthep, popri kráľovskom paláci (Kings palace) smerom k dedine Hmong village Chiang Klan. Cestička je to úzka, strmá, v lese, trošku máte pocit, že snáď ani nikam nevedie a ste stratení 🙂 Na rozcestí odbočte vpravo a asi po 1 kilometri uvidíte na ľavej strane malé parkovisko. Ak tam v čase západu slnka bude zopár ľudí a možno aj stánok s niečím malým na prehryznutie, ste na správnom mieste 🙂 Pri dobrej viditeľnosti dovidíte až na kopec Doi Inthanon.

Wat Phan Tao. Narazíme na neho úplne náhodne, keď sa snažíme utiecť davu sobotného trhu. Zaujme nás zlatý budha pod osvetleným stromom a vedľa neho kvitnúca čerešňa (až z blízka zistíme, že kvety na nej sú umelé). Enzovi sa strašne páči pobiehať po mostíku pod čerešňou, ktorý turisti využívajú na “the perfect photo spot”. A tak sa stane súčasťou mnohých rodinných fotiek, veľa krát ho tam turisti doslova ťahajú, aby bol na ich fotke 🙂 Náš zlatý budha (v Enzovej reči “Buchta” 🙂

Wat Chiang Man – kto má rád históriu, tak najstarším chrámom v Chiang Mai je práve tento. My sme sa tam však nedostali, zrejme nás deti prehlasovali a išli sme namiesto toho do parku :-)))

Chiang Mai rozkvitol

Tweechol botanická záhrada bola pre nás najmilšia. Nie je síce na top liste miest, ktoré tu musíte navštíviť, ale o to viac nás milo prekvapila, ako krásne je upravená. Požičali sme si tu bicykle (dokonca s detskými sedačkami!) a jazdili pomedzi dinosaury zo živého plotu v takmer v životnej veľkosti, prekrásne druhy paliem, kaktusovú pyramídu a našli sme dokonca aj parádne preliezky! Ako bonus tu uvidíte páva, pštrosa, ťavu či byvola.

Raz do roka sa v Chiang Mai koná festival kvetín. Do mesta sa navalia tisícky turistov a aj miestny vytiahnu do ulíc rozkladacie stoličky, prípadne posedávajú len tak na obrubníkoch. Festival trvá 3 dni a v jeden deň prebieha kvetinový sprievod. Nok, majiteľka domu v ktorom bývame, nás zavedie na osvedčené miesto, odkiaľ to celé uvidíme. Tento rok sa na ňom zúčastnilo 23 alegorických vozov prenádherne vyzdobených živými kvetmi, vezúcimi krásne vždy usmievajúce sa dievčatá, ktoré vzájomne súperia o trofej najkrajšieho vozu. Vozy sprevádzajú tanečníci, akrobati, muzikanti alebo aj ladyboys prezlečený za Miss Universe. Atmosféra celého sprievodu je veľmi príjemná. Kým Ďuri fotí kvetinové vozy, Enzo naskakuje na traktory, ktoré ich ťahajú a Lindu musím hľadať v dave jej obdivovateľov.

Sprievod končí v parku Buak Had Park, kde budú vozy odstavené počas dvoch dní a vyhlásené výsledky. Vyhlasuje sa najkrajší voz, najkrajšia dievčina, najkrajší črepníkový kvet, najkrajší bonsai, najkrajší sukulent, najkrajší kaktus….. Je to zdá sa súťaživý národ 😊 Park sa tiež premenil k nepoznaniu (boli sme tu pred týždňom a nekvitlo tu absolútne nič), voňajú tu ľalie, každý voľný kúsok trávi je pokrytý žltými a červenými kvetinami, dokonca aj na jazierku plávajú bambusové rafty plné kvetín, pri tulipánovom záhone je fronta ázijských turistov čakajúcich na fotku. A pomedzi to všetko sú rozmiestnené sochy malých sloníkov, každý vymaľovaný iným miestnym umelcom (Elephant Parade).

Kráľovská botanická záhrada Ratchaphruek. Už vôbec prístup do záhrady je mierne megalomanský, s fotkami kráľovskej rodiny v zlatých rámoch zavesených na zlatých kandelábroch v 50 metrovej frekvencii. Záhrada je až príliš veľká, aby ju človek v tomto teple prekráčal na pešo. Našťastie ňou jazdia každých 15 minút otvorené safari autobusy, ktoré majú niekoľko zastávok v záhrade a tak sme aj my urobili pár krát hop-in a hop-out. Bicykle požičiavajú tiež, ale škoda že bez detských sedačiek. Určite je tu na čo pozerať, nám sa ju ani celú nepodarilo preskúmať. Majú tu trebárs aj hmyzárium, časť záhrad je dedikovaná rôznym krajinám/kontinentom, trebárs Japonsku, Indii či Afrike. Súčasťou záhrady je aj kráľovský palác s bludiskom.  

Trhy

Asi najznámejšie sú tie nedeľné trhy na Walking street (Ratchadamnoen Road) a potom tie sobotné na Wua Lai Rd. Taktiež sa bez trhov nezaobíde ani žiaden festival, trebárs ten dáždnikový v Bo Sangu alebo kvetinový priamo v Chiang Maii. Vlastne, nejaký trh sa v meste nájde každý deň! Na trhoch kúpite všetko. Od klasického oblečenia s potiskom slonov až po designovejšie kúsky, jedlo od výmyslu sveta (napríklad ako langoš chutiace vyprážané cesto v tvare dinosaura či krokodíla, mango sticky rice, rôzne čierne želatíny), živé žaby a malé vtáčiky (možte im zaplatiť “slobodu” – otvoriť klietku, ale aj tak ich hneď znovu chytia a zavrú), maľované obrazy alebo aj bizarné veci ako napríklad model hovienka (good shit). Trhy sú skvelá príležitosť na vyskúšanie nových vecí, na zaujímavé fotky ale tiež na tréning anti-klaustrofóbických situácii. V pozdejších večerných hodinách sa totiž trhy zvyknú natoľko zaplniť ľuďmi, že v niektorých miestach dav len stojí a nehýbe sa. Nepríjemné hlavne s unavenými deťmi na rukách.

Výlety do okolia

Vodopády Mae Kampong

Tento výlet nebol zďaleka len o vodopádoch. Už samotná prechádzka dedinkou Mae Kampong (vzdialená cca 1 hodinu autom od Chiang Mai) s drevenými vysokými “horskými” domami s prírodnými balkónmi z konárov stromov (síce trošku dokopčeka) je veľmi príjemná a zaujímavá. Zastavili sme sa na kafíčko a dezertík v jednej kaviarni s balkónom a výhľadom na celé údolie! Nádhera! Len škoda že sa toľko bojím o tých svojich krpcov a celý čas som musela sledovať, na ktorom zábradlí sa rovna hojdajú 🙂 V dedinke predávajú čerstvé zrnká kávy z tejto lokality, a medzi Chiang Maiom a Mae Kampongom sú jahodové farmy! Kto by to bol povedal, že jahody budú pestovať v “horách” (nie sú to Tatry, ale sú to kopce). Zrejme je v nížinách na jahody príliš teplo 🙂

Samotné vodopády sú pozdĺž celého asi 15 minútového výstupu k tomu nyjvyššiemu miestu s vyhliadkou, v tieni v huste zarastenom lesíku. S Enzom sme zastavili asi v polovici (bolo to celkom strmé na dvojročné dieťa) a nechali len Lindu s Ďurim vyšľapať ten zvyšok. 

Bo Sang

Do tejto dedinky sa chodí na dáždniky. Nemusíte si vyslovene dáždnik kúpiť, ale môžete, my sme s dvoma malými dáždničkami pri jednej z návštev Bo Sangu odchádzali. Namaľovali ich naše decká v jednej dielničke a o tom sme už písali aj v predchádzajúcom blogu, tu. Do Bo Sangu sme zavítali aj počas festivalu dáždnikov. Koná sa raz ročne, takže sme mali šťastie, že sme tu zrovna vtedy boli. Celé ulice boli vyzdobené maľovanými dáždnikmi, vlastne sme z Chiang Mai nepotreobovali ani zapínať GPS, pretože celá cesta, každá križovatka smerom do Bo Sang bola ozdobená farebnými dáždnikmi. Po menších problémoch s parkovaním (už skutočne nebolo kde, bolo tu snáď celé Thajsko) sme prešli slávnostnou bránou v uzatvorenej ulici určenej pre festival. Zopár umelcov tu ešte dokončovalo svoje až dvoj metrové nádherné diela, deti mali voľne dostupné kriedy, ktorými zdobili cesty, a všade boli stánky s jedlom (ryžove placky na paličke, omeleta v banánovom liste…), pitím, oblečením, hračkami…. Úplne všade. Až klaustrofobicky všade. Cez ulicu sa dalo prejsť len úzkym priechodom pomedzi stánky obklopujúce nás z každej strany a to pomalým krokom v dave ľudí. Deťom to vôbec nevadilo, tie si našli lokálnu “sazku” a zá par korún si mohli vyloviť rybárskou sieťkou kinder vajíčko zo sudu s vodou. Vo vajíčku bolo ukryté číslo, ktoré indikovalo, čo vyhrali. Keksík? Peňaženku? Hračku? Nič? Mohli by to hrať kľudne celú noc, keby sme povolili 🙂 V jeden moment, keď niečo silno buchlo, ľudia začali panikáriť a pár metrov od nás som uvidela oheň, mi nebolo všetko jedno. V jednom zo stánku vybuchla elektrika pripevnená na palme a ulica ztmavla (elektrické vedenie je tu strašne odfušované), chytilo sa papierové tienidlo svetla, nejaké dáždniky a keby nie rýchlej reakcie kohosi v okolí, tak to tam vzplanie celé.  Zrovna sme boli s Ďurim oddelení a nevedela som, či sú v poriadku. Prešlo pár minút, kým sme sa v tej panike našli. Uf! Vymotali sme sa z davu, kúpili si studené pivo, deti ako vždy dostali od čašníčky lízatká a išli sme domov. Akosi sa nám po zažitom strese už nechcelo ísť naspäť medzi stánky 😦 

Sankamphaeng hot springs

Park s horúcimi prameňmi je od Chiang Maiu vzdialený asi 40 minút autom. Že sme na správnom mieste zistíme hneď, podľa smrádku 🙂 A tiež podľa predavačov vajíčok v bambusových košíčkoch popri ceste smerujúcej k prameňom. Obligátne teda vajíčka nakúpime a prvú zastávku si dáme pod gejzírom, kde sú na varenie vajíčok pripravené betónové bazéniky s tou najhorúcejšou vodou. Náučné tabuľky nám pomôžu si správne odsledovať čas, ako dlho majú byť vajíčka vo vode ponorené, aby boli na tvrdo či na mäkko. Deti behajú okolo a občas ich v hustej pare ani nie je vidno. Radšej sa presunieme do parku, cez ktorý preteká umelá riečka s horúcou vodou. Čim bližšie ku zdroju, tým teplejšie (okolo 60C). Nám ale bohate stačí si ponoriť nožičky trošku ďalej, kde už je nápis “len” 45 stupňov Celzia. Celý parčík je pod korunami stromov, a tak je tu veľmi príjemne. Sedia tu hlavne lokálne rodinky, každá v svojom vlastnom zákutí. Kým čakáme na vajíčka, deti objavia preliezačky a šmýkačky, a už sa odtiaľto nechcú ani pohnúť. Za nich teda vydarený výletík! 🙂 Pred odchodom si ešte obídeme celý areál aspoň autom, omrkneme vysoký gejzír vedľa ktorého je postavené stanové mestečko a zdá sa, že tu kempujú školské výlety. 

Elephant Jungle Sanctuary

Na Slony v Chiang Maii sme sa tešili asi najviac zo všetkého! My s Ďurim sme už pred rokmi absolvovali dvojdenný sloní výcvik (cvičili nás a nie slonov) a máme na to veľmi silné spomienky. Chceli sme preto podobnú skúsenosť s týmito zvieracími obrami dať aj deťom. Malo to ale háčik. Naša Linda sa od detstva trošku desí zvierat. Je jedno akých. Malých, veľkých, milučkých, hlučných, škaredých, uštekaných, chlpatých, pomalých…. proste má rešpekt (a občas aj panický strach) zo všetkých živých tvorov. Vedeli sme, že také blízke stretnutie so slonom bude pre ňu náročné. Na druhú stranu Enzo zvieratá miluje, nebojí sa absolútne ničoho, a vliezol by s radosťou aj levovi do papule. Druhý extrém! Ako to teda celé dopadlo?

Vybrali sme si jednodňový výlet k sloňom v kempe Elephant Jungle Sanctuary (rozmýšľali sme aj nad kempom Elephant Nature Park, ale mali zrovna úplne plno). Na cestu sa vydáme vlastným autom, ale pár kilometrov pred kempom ho nechávame na benzínovej pumpe a naskakujeme do jeepu s ostatnými výletnikmi. Kemp je totiž hlboko v lese a vedie k nemu len vychodená cestička blatom a kamením. Aj jeep má čo robiť, aby cez tie diery prešlo, a my máme čo robiť, aby sme sa udržali v sedadlách. Našťastie tým, že máme deti, môžeme sediet vo vnútri auta, a nie na korbe, ako ostatní. Posledný strmý kopec dole, a sme tam. Na drevenej verande dostaneme úvodny výklad o kempe, slonoch a priebehu dňa. Každý nás dostane hrubé pletené pončo (vyrobené miestnym kmeňom Karen), ktoré budeme nosiť na sebe, kým sme pri slonoch. Deti sú vyvalené vo vankúšoch a z výšky sledujú slonie stádo. Zatiaľ je všetko ok….

Naša prvá úloha je slony nakŕmiť. Vrecká vlneného ponča naplníme mini banánmi, naberieme si aj do rúk čo to ide, a vyrážame ku stádu. Každý z nás nesie jedno dieťa na rukách, tak je to s kŕmením trošku komplikované, “musia” pomáhať aj deti. Enzo bez problémov strká banán po banáne slonovi do chobotu. Občas mu nejaký spadne na zem a sloník si ho rýchlo zdvihne, Enzo je z toho však neštastný. Mahuti (opatrovatelia slonov), ktorí si stále svoje slony strážia, musia Enza dozásobiť banánmi 🙂 Skúsime sa k slonom priblížiť aj s Lindou, ale tá sa na nich nechce ani pozrieť, zaborí hlavu do môjho ramena a dostáva panický záchvat strachu. Lindu odprevadíme na vývýšenú verandu, kde sa slony nedostanú. Tam sa cíti bezpečne, ukľudní sa, a z tohoto miesta zostane sledovať priebeh dnešného dňa.

Tesne pred obedom (ktorý sa podáva v tieni drevenej terásky) sa pôjdeme pozrieť aj na susedný kemp. Cesta vedie cez riečky, po drevených lávkach, cez pole, popri lese. Nie je to ďaleko, a počas celej cesty stretávame ďalšie a ďalšie slony. Niektoré sa práve kúpu, iné sa kŕmia. V druhom kempe je viac mláďatok a tie sú extremne nezbedné. Mysleli sme si, že robíme dobre, keď sa s Enzom približujeme hlavne k menším sloníkom, a nie k tým dospelákom.  Opak je ale pravdou. Malé sloníčatká sú síce maličké, ale stále je to silnejšie a väčšie zviera než napríklad krava. A to keď sa rohodne, že sa s vami chce hrať, že si chce vziať váš banán, alebo vás len tak zo srandy vytlačiť z cesty do rieky, nemáte šancu 🙂 My sme jeden taký manéver sloníčatka ustáli, ale jedna holka zo skupiny zostala na zemi potom, čo si sloníčatko obtočilo chobot okolo jej nohy a nechcelo ju pustiť. Veľké slony sú predsa len kľudnejšie a zvyknutejšie na neznalých turistov.

Poslednou aktivitou je kúpanie slonov. Náš sprievodca nám vysvetlí, prečo je pre slonov dôležité byť každý deň poriadne vyšúchaný v blate predtým než sa okúpu vo vode. Blato im odstraňuje rôzne parazity, ktoré by im na koži mohli inak spôsobovať infekcie. Priamo v kempe majú sloníky také mini jazierko s vodou po kolená a na dne je jemné bahno. Tým slonov poriadne vyšúchame a skúšame sa vyhnúť zásahom zabahnenej vody z ich chobotov 🙂 Enzík si to príde tiež vyskúšať. Slony si do bahna ľahajú a váľajú sa v ňom, občas musíme rýchlo vyklidiť priestor, aby nás nezaľahol.

Po bahnovom zábale je na rade okúpanie v rieke. Každý dostaneme do ruky vedro a snažíme sa slona od bahna očistiť. Je to taká zábavka, ktorá má reálne minimálny efekt. Každý slon nakoniec skončí úplne ponorený vo vode, inak zo seba to bahno nedostane. Tu už slony nemajú žiadne zábrany a veselo ostrekujú všetko naokolo vodou 🙂

PROSÍM, pred návštevou slonov si poriadne naštudujte, do akého kempu sa chystáte. Nie všetky kempy, ktoré sa tvária, že ochraňujú zvieratá, tak naozaj robia. NA SLONOCH NEJAZDITE! Ubližujete im tým, ich chrbtica nie je vyvinutá na ťažké náklady a pokiaľ má slon naloženú celú kovovú konštrukciu so štyroma dospelými osobami, on to unesie, ale za cenu hlbokých poranení kože. Nehovoriac o tom, že pokiaľ má byť slon dostatočne krotký na to, aby neublížil osobe na svojom chrbte, musí byť pri výcviku doslova mučený a psychický zlomený.

Kempy, ktoré sa venujú ochrane slonov, sa snažia vykupovať slony z takýchto turistických atrakcií alebo z iných prácí, na ktoré sú slony stále používané. Cena jedného slona je ale astronomická, rovnako aj náklady na jeho obživu a priestor, ktorý potrebuje k životu. To je ten hlavný dôvod, prečo stále potrebujú turistov, aby si zaplatili za to, že slona nakŕmia a vykúpu. Jazdenie na slonovi ale v dobrom kempe nepovolia.

Vodopády Monthatarn

Po ceste k chrámu Doi Suthep sa zastavíme na kratučkú prechádzku k vodopádom Montatarn, ktoré sú súčasťou národného parku. Trošku sa tu pod korunami stromov skryjeme pred horúčavou dňa. Maličký vodopádik, príjemná cestička, deti mali z výletiku radosť.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s