Sri Lanka

Príchod na Srí Lanku

Čakala nás dlhočizná cesta z Austrálie do Európy a rástli nám rohy pri predstave, že s deťmi strávime 24 hodín v lietadle. A tak sme si vymysleli, že si cestu ešte rozbijeme zastávkou, najlepšie na nejakom ostrove. A po ceste bola Srí Lanka 🙂 Nebolo tam síce päť hviezdičkové počasie, keďže sme tam zavítali v monzúnovom období (koniec mája) a časť hotelov a reštaurácií bola zatvorená (mimo sezóny) ale za to turistov bolo minimálne (tak sa nám to páči!) a tú 2-týždňovú prestávku sme si užili na plno!

Už pri príchode na letisko Negombo je jasné, že toto bude zaujímavá zastávka. Zatiaľ čo my pred sebou tlačíme vozík s našimi dvoma batohmi na ktorých sladko spia deti (je skoro polnoc), domáci cez letisko tlačia vozíky s pračkami, chladničkami, mrazničkami a sporákmi. Namiesto duty free obchodov s alkoholom a cigaretami je letisko plné obchodov s domácimi spotrebičmi. A prečo vlastne? Vysvetlí nám to šofér, ktorý pre nás príde z rezervovaného hotelíku. Na Srí Lanke sa nič z elektrických spotrebičov nevyrába, všetko sa musí dovážať a tým pádom je to drahšie (to isté platí aj pre autá). Plus na to štát naparil 60% daň. Ak to však kúpite pri vstupe do krajiny na letisku, túto daň neplatíte. A tak srílančania pracujúci v zahraničí nakupujú pri každom návrate do krajiny vybavenie domácností pre svojich blízkych, kamarátov a známych. No, nechcela by som si vyberať chladničku rozospatá po 10-hodinovom lete!

Blízko pri letisku je aj náš mini hotelík, s excelentnými raňajkami (pán majiteľ nám ráno urobí aj wafle s jeho domácim ananásovým džemom!) a bazénikom okolo ktorého „pobieha“ korytnačka a majiteľov labrador. Majiteľ je inak blázon do Michaela Jacksona, takže v duchu jeho pesničiek je postavené aj celé menu (This is it!), či dekorácie. Majiteľ má kontakty na anglicky hovoriacich, overených šoférov, takže ak idete na Srí Lanku len na chvíľku a chcete vidieť maximum, rovno si jednoho z nich zahovorte. My sme o tom bohužiaľ nevedeli a toho svojho sme si zahovorili ešte pred príchodom. Hneď ráno nás vyzdvihne a presúvame sa na juh ostrovu do mesta Mirissa. Nevedel síce veľmi anglicky, ale šoféroval bezpečne.

 

Mirissa

V Mirisse nás čaká rodinka, ktorá sa stará o dom, v ktorom budeme bývať. Mamina nám každé ráno pripraví raňajky (rôzne placky, čerstvé ovocie, vajíčka a kávu), otec rodiny je náš tuk-tukár a ich malá dcérka sa občas príde pohrať s deťmi. Je to fajn ubytko, aj keď nie je hneď na pláži, vôbec nevadí, lebo v Mirisse ste všade pešo za desať minút, pri najhoršom si naskočíte na tuk-tuk za pár korún.

 

Prvé dni, možno až týždeň, má Enzo poriadny jet-lag! Vstáva o 3am a skoro poobede je zrelý do postele. Raňajky preto zvykneme mať celkom skoro, a ešte než začne horúčava, už objavujeme okolie. Pláž je riadne divoká, s veľkými vlnami a prvý deň je dokonca aj veľká výstraha pred kúpaním, pretože vo vlnách pláva obrovský krokodíl! To je novinka, akú sme ešte nevideli, krokodíla v slanej vode. Dostal sa tam niektorým riečnym prítokom. Po pláži, ako aj po celom meste, behá nespočet nikomu nepatriacich psov, ktorí sú zväčša hladní, vychudnutí, špinaví a často majú kožnú chorobu kvôli ktorej strácajú srsť a mokvá im koža. Na Srí Lanke funguje záchranná stanica pre tieto psy, ak nejakého uvidíte, dajte im vedieť, prídu si pre neho a ošetria ho. Časť pláže je počas nášho pobytu jedno veľké smetisko. Podľa nariadenia vlády sa totiž nesmie stavať 50 metrov v blízkosti pláže. Miestni to však neustále porušovali a stavali reštaurácie bližšie a bližšie pri vode. A tak jedného dňa prišli buldozéri a všetky budovy, ktoré boli bližšie než nariaďuje zákon zrovnali zo zemou. Dobrá myšlienka, škoda len že nebola dotiahnutá do konca. Tie ruiny tam totiž zostali, vláda sute neodpratala a očakáva, že to urobia majitelia pôvodných budov. Tí však trucujú a neupratujú, takže časť pláže vyzerá ako po výbuchu bomby. No, snáď to bolo len mimo-sezónové vzrúšo a do najbližšej turistickej sezóny to upracú.

 

Korytnačky

Na pláž chodia aj korytnačky klásť vajíčka. Keďže by zrejme bez ľudskej pomoci nemali šancu na prežitie (jednak by mladé mohli ohroziť psy, čajky a iné zvery, ale aj ľudia, pretože domáci veria, že keď zjedia korytnačie vajíčko, budú žiť tak dlho ako korytnačka), nájdene vajíčka sa presúvajú na jedno strážené a ohradené miesto na pláži. Každá skupinka vajíčok je označená presným dátumom a počtom vajíčok. Podľa toho aj my vieme, kedy približne by sa mali korytnačky liahnuť. Potvrdí nám to aj plavčík, ktorý je zároveň aj denným ochrankárom korytnačej liahne. Pridáva, že sa tak stane o 5pm. Divné, ako to vie? Na pláž prídeme tri krát podvečer s nádejou, že vyliahnuté mláďatká uvidíme, ale zakaždým dostaneme len pokrčené ramená plavčíka „Not today“ prípadne „Where were you yesterday?“ – mladé sa totiž vyliahli včera v noci, keď straaaaašne pršalo a my sme preto na pláž neprišli. Deti sú smutné a my začíname pochybovať, že sa nám podarí vystihnúť ten správny moment (máme predsa presne vypočítané každé hniezdo, kedy sa má liahnuť, ako to že to nefunguje!). Plavčík nás už dobre pozná, a vypýta si moje telefónne číslo. Na moje veľké prekvapenie o pár dní neskôr, keď práve olovrantujeme a leňošíme doma v byte, zazvoní telefón. Muž so silným prízvukom mi čosi hovorí: „Come, come, now, beach, they hatched!“. Tak ako sme povyskakujeme, chytíme si prvý tuk-tuk a letíme na pláž. Tam je už nastúpená celá pobrežná hliadka, plavčíci a ochrankári. Zbiehajú sa aj turisti z okolitých reštaurácii. Deti si posadajú na pieskové vrecia a v napätí očakávajú čo príde…. priznám sa, že som čakala korytnačie mláďatá ako sa predierajú z pieskovej diery na povrch. A stále mi nešlo do hlavy, ako ten plavčík vie, že sa tak stane presne o 17:00. Rozuzlenie prichádza, keď traja chlapi prinesú papierovú krabicu a 2x kýbeľ od primalexu plný korytnačích mláďat a položia ich priamo pred nás. Mláďatká sa zjavne vyliahnu postupne, počas dňa. Plavčíci ich pochytajú a nechajú oddychnúť do večera, kedy je slávnostné vypustenie mláďat do oceánu. Všetci ako tam sme vytvoríme pre mláďatá koridor k moru, odoženieme psov a dávame pozor na menšie deti, aby ich náhodou nezašľapili. Prvá korytnačka, ktorá sa dostane skoro do mora, padne za obeť čajke, ktorú nikto nečakal. Chlapi z baru si naberú kokosové orechy a ďalšie nálety čajok už odrazia bez straty korytnačky. Trvá to asi desať minút kým sa všetky mláďatká úspešne presunú do vody. Dav je plný eufórie, deti sa radujú, dospeláci majú úsmevy od ucha k uchu…. je to strašne milá a silná spomienka!

 

Korytnačky na Srí Lanke uvidíme ešte raz. V rámci jedného výletu, ktorý si zorganizujeme so šoférom, sa zastavíme aj v takom malom „útulku“ pre korytnačky – Koggala sea turtle conservation project. Možno som nepoužila správny názov – útulok – tak to tam na mňa aspoň pôsobilo. Platí sa tu síce vstupné, ako do nejakej zoo. Peniaze však potrebujú na chod tohto útulku. Rybári sem prinášajú korytnačky, ktoré sa im omylom zachytili v sieťach, alebo sa poranili motorom lode. Niektoré sa podarí vyliečiť a vypustiť naspäť do mora. Iné by však návrat do prírody neprežili. IMG_0167Vo vnútri nájdete niekoľko betónových bazénov (áno, nie je to najkrajšie, najväčšie ani najkomfortnejšie prostredie pre morské tvory, ale toto fakt nie je ZOO, ale záchranná stanica), v každom je iná korytnačka s iným príbehom. Jedna je bez končatiny, druhá má dieru v pancieri a preto sa už nedokáže ponoriť, ďalšia nemá oko, či má poranenie v puse od rybárskeho háčiku….. Sprievodca vysvetľuje príbehy každého jedného tvora a zároveň nás učí niečo málo o tomto druhu. Existuje osem druhov korytnačiek, a z toho 5 druhov nájdete aj na Srí Lanke. Tak napríklad „Leatherback sea turtle“ – Kožatka veľká – je najväčšou z korytnačiek (môže mať až 700kg!) a je veľmi ťažké ju niekedy zahliadnuť. „Hawksbill turtle“ – kareta pravá – je najkrajšou korytnačkou, s krásnym perleťovým pancierom a preto bola často lovená na šperky. No a najbežnejším druhom je tu „olive ridley turtle“ – kareta zelenavá. Pred pár dňami sa ich niekoľkosto maličkých „oliváčov“ vyliahlo a ich teória je, že by mali chvíľu počkať aby zosilneli a mali tak väčšiu šancu na prežitie. Za extra príplatok dostane Linda a Enzo dve tieto malé mláďatka a odnášame ich samy do oceánu….. Linda sa mláďatká desí, ako pravda všetkých (aj tých najroztomilejších) zvierat, takže necháva nás aby sme jej korytnačku uložili do piesku k brehu. Enzo, ten by mláďa najradšej zjedol od samej lásky tak musíme veľmi opatrne koordinovať jeho pohyby aby mu neublížil. Obaja drobci sa šťastlivo odplazia do prvej vlny a už ich nevidíme.

 

Škorica

Na našich cestách radi navštevujeme rôzne plantáže, polia, farmy, a učíme sa o pestovaní pre nás netradičných rastlín. O pestovaní škorice na Srí Lanke sme sa dozvedeli z dokumentu Spice Trails (ktorí sme si vzali od jachtovej rodinky spolu s tonou detských filmov) a keď sme zistili, že jedna farma (Mirissa Hills) je len pár kilometrov od nás, neváhali sme. Prehliadku sme si zarezervovali dopredu s manažérom farmy, po maile. Náš pán domáci nás tam zaviezol jeho tuk-tukom a na naše prekvapenie vôbec netušil, že niečo také v jeho meste existuje (občas naučíme niečo aj my miestnych) 🙂 Pri prvej kamennej budove, ktorá je dnes už prerobená na celkom pekný až luxusný hotel, nás čakal pán manažér v bielej košeli z pod ktorej mu svietili masívne zlaté hodinky. Prevedie nás farmou, kde behajú veveričky, jaštery aj divoké pávy. Ovoniavame škoricové listy z kríkov pri ceste. Orezávať začínajú až 3-ročné rastliny. Zrežú sa vždy len 3 konáre z jednej rastliny, nikdy nie viac, aby ju to nepoškodilo. A o osem mesiacov znovu. A znovu. Rastliny, teda kríky, obmieňajú po 90 rokoch! Na kríkoch teraz rastú aj fialové plody, asi ako šípky. Vo vnútri sa ukrývajú semienka, z ktorých rozmnožujú ďalšie kríky.

V jednej z pracovných budov si prisadneme k pánovi, ktorý zo škoricových konárov „vyrába“ škoricové rolky, ako ich poznáme a používame pri varení. Má na sebe len sukňu, inak je holý a bosý. Dosť veľký kontrast medzi ním a pánom manažérom, nemyslíte? Na Srí Lanke patria títo obrábači škorice medzi tu najnižšiu a najchudobnejšiu kastu. A pritom, bez nich a bez ich „know-how“ by mohli farmu rovno zavrieť. Presný postup si predávajú z generácie na generáciu. Jeho deti budú tiež obrábať škoricu. A teda, nie je to vôbec jednoduché, skúsili sme si to. Postup sa začína olúpaním tenkej vrchnej vrstvy z konáru. Potom konár začneme masírovať mosadznou paličkou, ktorú pán a jeho rodina používa už 30 rokov a tak má na mieste, kde sa dotýka konáru, veľkú preliačinu. Pri masáži konár púšťa šťavu a vrstva škorice sa z neho potom dá jednoduchšie odrezať (pre nás stále príliš ťažko). Jednotlivé odrezané kúsky škorice začíname rolovať do seba. Vonkajšia vrstva je z tých najväčších kúskov, ktoré odrezal pán, do vnútra zastrkávame tie naše mini kúsočky, nepodarky 🙂 Hotová rolka musí 3 týždne schnúť, počas toho ju musia neustále prerolovávať a zatláčať. Existujú 3 typy roliek – tenké, stredné a hrubé. Hrubé rolky sa vykupujú za 2500 rupie za kilo (1 kg = 6 palíc) a používajú sa len na zomletie na škoricový prášok, tenké rolky vykupujú za 3000 rupie a sú oveľa pracnejšie na výrobu/zrolovanie. Pri rolovaní ochutnávame aj čerstvý škoricový list, chutí výborne! Je úplne sladučký. Odpad, teda konár po olúpaní škorice, sa používa na ohník, a výborný je vraj aj na BBQ, dodáva jedlu výnimočnú chuť a vôňu. Zo škorice sa vyrába aj olej (do parfémov), jeden zo spôsobov výroby je vylúčenie oleju z listov na pare. Tu na farme plánujú zprovozniť roky chátrajúci kotol, v ktorom kedysi výroba oleja prebiehala.

Pozrieme si aj hotelovú časť farmy, prekrásne zariadené priestorné izby, knižnice, unikátne umelecké diela, dva bazény, v podzemí malé súkromné múzeum, kde sa dostaneme len vďaka tomu, že nám tam vbehne Enzo 🙂 Sme tu dnes jediní hostia! Na verande pre nás prestreli masívny stôl a všetko na ňom ladí so škoricou. Ešte aj strieborný príbor je zatočený ako škoricová rolka! Obsluhuje nás niekoľko ľudí naraz, ochutnávame varený zemiakový šalát s čerstvými lístkami škorice, indický dal so škoricovou kôrou, extrémne chutný baklažán na sladko (asi s figami) a na záver palacinky so škoricou a medom!

Kým nám vytrávi, deti pobiehajú po lúke naokolo, zbierajú biele krásne voňavé kvietky, ktoré vietor sfúkol zo stromov. Sme v siedmom nebi! Na záver nám pán z farmy ukáže volieru za hotelom, v ktorej chovajú dikobraza! Pred pár rokmi ho našli zraneného po napadnutí psami. Ošetrili ho, nakŕmili a keď sa im zdal fit, pustili ho na slobodu. Po pár dňoch sa im však dikobraz vrátil na farmu, s novými šrámami od psov. A tak si tam s nimi spokojne žije, chrumká zeleninku, vykopal si obrovskú noru, do ktorej sa občas schováva.

Na škoricovú farmu prídeme ešte raz, tesne pred odchodom zo Srí Lanky. Rozlúčiť sa, dať si opäť skvelý obed (najlepší „foodie“ zážitok z krajiny!!!), vyskúšať domácu škoricovú zmrzlinu, vykúpať sa v hotelovom bazéne a od pána manažéra pekne vyprosiť jednu škoricovú roličku (teda skôr metrové škoricové rolisko!) a sáčok plný škoricových semienok. Doma sa chystám ich vysušiť a zasadiť, uvidíme či sa naša škoricová farma na Slovensku ujme 🙂

A dobre že sme prišli znovu! Na druhý krát tu boli aj hostia, párik z Indie (pani pôvodom z UK), s ktorými sme sa dali do reči a zistili sme, že na farmu jazdia pravidelne niekoľkokrát do roka. Kvôli kľudu, ktorý tu nájdu, výhľadu do údolia a jedlu! Ale nie o nich som chcela. Stretli sme tu aj nenápadného starého pána, ktorý našim deťom dovolil zazvoniť si na zvonec pri bráne a sršal z neho taký nákazlivý kľud. Vyzvedali sme, ako sa na farme páči jemu a či je tiež hosťom ako my. No a zistili sme, že je vlastne spolumajiteľom 🙂 Sám vlastní White Tea Plantation (o ktorej vám poviem v ďalšom odstavci).

Čaj

Pán Herman, majiteľ čajovej plantáže (White Tea Plantation), ktorého sme náhodne stretli aj osobne na škoricovej farme, má veľmi zaujímavú rodinnú históriu. Jeho dedo totiž prišiel o celú čajovú plantáž v gamblingu, jeho mottom bolo „Aby si čokoľvek získal, musíš risknúť všetko“. Bol členom a dokonca aj prezidentom veľmi elitného a nebezpečného klubu: The Suicide Club. Členstvo v klube bolo vyhlásené medzi srílanskou elitou a dostali sa do neho len vybraný ľudia. Zjednodušene povedané tam hrali karty o všetko. A dedovi to jedného dňa nevyšlo. Hermanovi trvalo roky, kým sa mu podarilo plantáž získať späť do ich vlastníctva. Začal ako obyčajný pracovník na plantáži, prepracovával sa vyššie a vyššie, založil vlastnú plantáž a postupne skúpil všetky, ktoré jeho dedo prehral. Pán Herman o tom dokonca napísal knihu (The suicide club) a jeden z jeho najznámejších čajov pomenoval rovnako.

Plantážou nás prevedie starý pán sprievodca, ktorý sa najprv opýta, odkiaľ sme, a hneď zaradí do repertoáru aj zopár českých slov. Najvzácnejší čaj, ktorý tu dopestujú, je virgin white tea, predáva sa po 1500 USD za kilo a popíjajú ho na kráľovských svadbách. Tajomstvom nie je žiaden špeciálny čajový ker, na ktorom sa tento virgin white dá dopestovať, ale niečo úplne iné. Tento čaj sa vyrába len z tých najmenších, najmladších, ešte nedorastených lístkov na vrcholku kríku, lístky musia mať na sebe ešte také malé biele chĺpky. To je ten presný moment zberu, ani skôr, ani neskôr. Odstrihávajú sa nožničkami ori prvých lúčoch slnka, kým nie je horúco, a padajú rovno do kovovej misy…ľudské ruky sa nesmú čaju dotknúť. Lístočky sú strašne malé a na celej plantáži je ich len za jednu zásteru pani zberačky, a tak cena tohto čaju vystrelila do nebies. Samozrejme, iné druhy čaju (a majú ich dosť!) vyrábajú zo štandardne veľkých lístkov, ktoré sa jednoduchšie zberajú a je ich na tony. Najprv sa lístky presúšajú v betónových desať metrových kadiach a potom prídu na rad stroje. A tým myslím skutočne obrovské mašiny na sušenie, triedenie, presýpanie a balenie čaju. Tieto mašiny majú poniektoré aj sto rokov a stále fungujú!

Okrem čaju na plantáži pestujú aj ďalšie pre nás zaujímavé rastliny a plody. Deťom sa napríklad páčil plod kakaa (hneď sa do neho chceli zahryznúť s predstavou, že bude chutiť ako čokoláda :-). Rastie tu aj káva, čierne korenie, škorica a dokonca aj 12 metrov vysoký strom kešu, na ktorom rastú nám známe oriešky v kešu jablkách. Tak, to sme zase o niečo múdrejší 🙂

Na záver ochutnáme 40 rôznych čajov, ktoré Hermanova plantáž predáva a pokúsime sa vybrať ten, ktorý nám chutí najviac. Po piatom mi už začínajú všetky chutiť rovnako. K čaju ale patrí aj koláčik, a keďže je čokoládový, aj naše porcie spráskajú deti 🙂

Batik

Na konci rozheganej cesty, uprostred ničoho (presnejšie uprostred džungle) stojí nenápadná stará budova. Vlastne tých budov je viac, sú asi tri, postavené zrejme postupne (jak prišlo) bez nejakej logiky, či efektivity s ohľadom na proces výroby batikovaného oblečenia. Áno, náš šofér sa viacmenej sám rozhodol, že toto miesto by sme mali vidieť a my neľutujeme. Budovy ani prístupová cesta nemajú žiadne označenie či názov fabriky, tak vám nepoviem, kde presne to bolo (plus náš šofér hovorí asi toľko slov anglicky, koľko ja hovorím srílansky). Pred fabrikou stretneme prvé dve tetušky ako prinesú mokré šaty na hrdzavom fúriku a postupne ich začnú rozvešiavať na šnúry popri parkovisku. Z budovy vykukne asi najstaršia tetuška, akú ste stretli, a peknou angličtinou nás pozdraví. Ona bude naša sprievodkyňa po fabrike.

Prechádzame budovami a zablatenými chodníkmi medzi nimi, aby sme s dostali úplne na začiatok procesu výroby, t.j. k designérkam. V tejto časti pracuje asi 20 žien a dievčat (niektoré by doma boli ešte školopovinné!), každá za svojim stolom nalieva roztopený vosk na perfektne vystretú a natiahnutú látku. K tomu používajú taký šikovný kovový lievik, aby s voskom mohli kresliť aj úplne detailné vzory na látku. Vosk roztápajú v kotlíku nad ohňom uprostred miestnosti. Naša sprievodkyňa nám to názorne ukazuje a opatrne vloží voskovú tehličku do kotlíka. Enzovi to prišlo zrejme málo názorné a tak si nájde vlastnú malú tehličku vosku niekde pod stolom a v nestráženej chvíli ju hodí do kotla! Nikto to nečakal, ani pani, ktorá práve stála vedľa kotlíka a naberala si vosk do svojho lieviku. Horúci vosk vyprskne na jej ruky. Celá miestnosť plná ženských zhíkne! Enza pacifikujeme, a pani prezeráme predlaktie, či nemá popáleniny. Našťastie sa nič vážne nestalo, všetci sme sa len extrémne zľakli a teta sa na vystrašeného Enzo ani nehnevala.

Touto technikou voskovania dokážu dievčatá vyrobiť mnohofarebné designy. Proces opakujú vždy po zafarbení každou farbou, až kým nevznikne požadovaný obrazec. Presunieme sa do tmavej miestnosti s betónovými bazénikmi, ktoré používajú na farbenie. Povaľujú sa tu kýble práškovej farby, a vo väčšine bazénov je práve tmavá až čierna farba. Pred budovou pracuje jediný chlap, ktorého vo fabrike stretávame. V obrovských kotloch postavených na ohni mieša oblečenie dlhou tyčou. Je tam horúco ako v pekle, občas ho cez oblak pary ani nevidíme. Týmto procesom odstraňuje vosk z látky a pripravuje ju na ďalší krok výroby.

V poslednej časti fabriky je najveselšie a ani sa nedivím, je to najpríjemnejšie pracovné prostredie z celej fabriky. Sme u krajčírok. Len čo medzi ne vkročíme, začnú sa jedna po druhej vytáčať zo svojich otáčacích stoličiek pred šijacími strojmi a každá s úsmevom od ucha k uchu volá naše deti k sebe. Prácu majú rozdelenú, jedna zošíva lemy, obšíva obruby, ďalšia prišíva gombíky, a na konci procesu je kontrolórka, ktorá každý vyrobený kus prekontroluje zvnútra, zvonku a ak nájde nejakú nedokonalosť, vracia pokazený kus do procesu. Na konci je ako inak obchodík, v ktorom si môžete kúpiť nohavice, blúzky, sári, alebo ak nemáte odvahu na srílanské oblečenie, tak napríklad obrus na pamiatku.

Slony

Park Udawalawe (vyslovte to 3 krát rýchlo) je od Mirissy vzdialený 100 km (a na Srílanských cestách to znamená 3 hodiny cesty!!) a tak vyrážame už o 4. ráno. Chceme byť v parku medzi prvými, keď otvoria brány. Deti presun z postele do auta zvládnu bez zobudenia. Enzo spinká v detskej auto-sedačke, Linda na mne (druhú sedačku sa nám nepodarilo zohnať). Neviem, čo presne sa stane, ale tesne pred cieľom sa Linda ešte v spánku pociká. Možno to spôsobili všetky tie zákruty a nadskočenia pri prechádzaní deravej cesty, každopádne toto sa jej nestalo už aspoň rok a my vchádzame do parku obe „premočené“. Pred vchodom do parku presadáme na náš jeep s novým šoférom a ide sa na to! Je 6:30 ráno, svitá, nad hlavami nám krúžia dravé vtáky, a my máme vietor vo vlasoch 🙂

Netrvá to dlho a už je náš jeep obostúpený prvým stádom slonov. V rannom slniečku vyzerajú tak priateľsky, milo, nevinne…. teda až do chvíle, keď sa priblížia k jeepu na dosah chobotu a načahujú sa za niečim. Kŕmenie slonov bolo v parku zakázané len nedávno (hlavne z dôvodu bezpečnosti, kŕmené slony ľuďmi strácajú prirodzený strach, dovoľujú si stále viac a viac a mohlo by dôjsť k zbytočnému incidentu medzi slonmi a turistami v jeepoch), a sloníky si ešte neodvykli. A keďže v našom jeepe voňajú raňajky, ktoré sme si kúpili pred vchodom, sloníky sú zvedavé. Naši dvaja šoféri, ktorí ako jediní sedia v uzatvorenej kabíne auta na nás zaklopú nech im všetko jedlo podáme do kabíny, bude to tak bezpečnejšie. 

V parku stretneme ešte niekoľko ďalších stád. V jednom špehujeme mláďatko, ako sa príde napiť mliečka od mama samice. Pošťastí sa nám vidieť aj mladého samca s klami (myslela som si, že ich majú všetci ale nie je to tak). A veľký samec na nás zatrúbi tak, že sa všetci zľakneme. Odpočinúť si ideme do tieňa, pod obrovský banyan tree. O 8:30 je totiž vonku už tak horúco, že sa to v jeepe nedá vydržať! A to väčšina turistov ešte len prichádza do parku.

Okrem sloníkov sa nám v parku ukáže aj kopec iných zvieratok. Prebehne okolo stádo bodkovaných jeleňov, na stromoch visia opice, v kríkoch je zakamuflovaný chameleón (ešte že máme skvelého šoféra, ktorý to všetko dokáže nájsť), obrovská iguana sa vyhrieva na skale, zelené papagáje s modrým chvostom a žltými pazuškami sa kŕmia na ovocných stromoch, preletia okolo aj extra rýchle zelené kolibríky a ďalšie a ďalšie vtáčiky. Hawk eagle. Ukričané pávy. Vysoko na stromoch sedí niečo podobné ako tukan, len menej farebné. Červený vtáčik čo si pochutnával na sloňom hovienku. Park je plný zaujímavých zvierat, stačí mať oči otvorené.

V parku nám už je horúco a tak skúsime stihnúť kŕmenie slôňať mliekom z fľašky, ktoré prebieha niekde v meste. Začína presne o 9:00. Aj keď na to šofér dupne viac, než by sa nám páčilo, prídeme pozde. Sadneme si teda už len na kávu a zmrzlinku a ideme naspäť do Mirissy. Predsa len je pred nami ešte celkom dlhá cesta. A kľukatá….. tesne pred koncom Enzík oblinká auto i sedačku. Dnes deti vs. auto vyhrávajú 2:0 !

Galle

Mestečko Galle je známe hlavne svojou holandsko-portugalskou pevnosťou, ktorá je najväčšou atrakciou pre turistov. Kto ste ale boli doma na Spišskom hrade, tak pri pevnosti v Galle asi nezhíknete úžasom. Našu prehliadku pomedzi zrúcané časti pevnosti preruší dážď (asi som spomínala, že sme na Srí Lanke v monzúnovom období).

Bežíme sa ukryť do neďalekej kaviarničky na perfektnú palacinku a kávičku. Zadná časť kaviarne je predajná výstava strieborných umeleckých šperkov, musím ale odolať 🙂 Uličky okolo pevnosti sú natrieskané kaviarničkami, obchodíkmi, bistrami, majú tu všade milé vecičky, ale ceny sú o dosť vyššie, než inde. Náš šofér nás preto na suveníry odvezie do štátneho obchodíku (tak to sám nazval), kde sú ceny síce fixné, nevyjednáva sa, ale sú veľmi fér.

Po ceste sa zastavíme aj v ľudovom múzeu Martina Wickramansingheho. Sú tu vystavené hlavne remeselné nástroje z rôznych období a kupodivu takmer všetky pripomínajú tie naše, slovenské. Či už je to tkací stroj, kolovrátok alebo nástroje na obrábanie pôdy. Zo starých farebných másk ide občas hrôza, občas sa aj naľakáme. Deťom sa asi najviac páčil hlinený okrúhly domček na dvore so slamenou strechou. Na záhradke múzea si urobíme piknik a deti s nadšením sledujú hlučné vláčiky, ktoré sa rútia okolo každých pár minút.

Rybári

Akože rybári, ktorí sa nechávajú za peniaze vyfotiť turistami a nepýtajú si málo (500 rupee za fotku, nájdete ich popri ceste v okolí Kogalla). Kedysi asi takto bežne lovili ryby v divokom príboji, dnes je ale lukratívnejšie celý deň sedieť na tyči a papekom (bez lanka a háčiku) mávať hore dole pre čínskych turistov. Instagramová ekonomika.

Skutoční rybári v prístave. Bol šok vidieť toľko mŕtvych žralokov a rají, smutný pohľad. Ľudia ich stále kupujú, takže chudobní Srí Lančania ich stále lovia. Nedá sa súdiť.

Advertisements