Fiji time

Bula! Tento pozdrav, či fidžiánske zvolanie, budeme na Fiji počuť aspoň tisíckrát. Používa sa to ako „Ahoj“ alebo „Ako sa máš“ a tiež ako „Dobre“. Používajú to deti, aj dospelí. Pokrikom „Bula!“ nás vítajú v rezortoch na ostrovoch, pokrik „Bula!“ sa ozýva podobne ako naše „Hurá“ pri rôznych športových aktivitách a „Bula“ povie aj náčelník dediny predtým, než si chlipne zo svojho kava nápoju. Ale všetko po poriadku….

Krátke jazykové okienko.So znalosťou týchto pár slov veľmi potešíte Fidžiáncov:

Bula = Ahoj, Ako sa máš, Dobre

Vinaka = Ďakujem

Vinaka Na Kakana= Ďakujem za jedlo

Mode = Dovidenia

Zo Sydney nás čakal skorý poobedný let do Nadi na Fiji. Vystáli sme si hodinovú frontu na check-in, len aby nám na jej konci povedali, že sa už nezmestíme do lietadla! Bolo nás takých „šťastlivcov“ asi päťdesiat, ráno sa im totiž zrušil iný let a tak ranných pasažierov nakvartírovali do nášho lietadla a my sme mali proste smolu. Nebol to milý začiatok vysnívanej destinácie, ale aspoň sa k tomu Fiji Airlines postavili čelom, poskytli nám hotel pri letisku, dali nám lístky na jedlo a tisíckrát sa ospravedlnili. Pre nás pristavili extra lietadlo, ktoré odlietalo s 10-hodinovým meškaním oproti pôvodnému plánu. Na Fiji sme doleteli o 4 ráno. Do rezervovaného hotelu sa nám podarilo dostať o 6 ráno a o 7 ráno nás už vyzdvihol autobus smer prístav. To bol celkom drahý hodinový hotel 🙂 Ako, boli sme totálne nepoužiteľní, hladní a unavení, ale boli sme na Fiji!!!! 🙂

Autobusík nás teda vyzdvihol priamo v ubytku, odtiaľ sme za chvíľku boli v prístave v Denarau Marina, kde niektorí pasažieri ešte len stoja frontu, plánujú si trasu a kupujú lístky. Naše lístky sme dostali už v autobuse od koordinátorky na základe online rezervácie (viac v sekcii Tipy a Triky). A tak v Denarau máme čas omrknúť pár obchodíkov. Je to tu podľa očakávania celkom drahé.

Loď a všetko naokolo je dobre zorganizované. Každá batožina dostane farebný štítok podľa toho, do ktorého rezortu mierite. Na lodi je koordinátorka (sales desk) u ktorej si môžete prikúpiť lístky na loď, či zarezervovať ubytovanie.

Plavba je nádherná, plná pohĺadnicových výhľadov na miniatúrne ostrovčeky s bielym pieskom a palmami…je dobre že kapitán hlasito ohlasuje “zastávky” – vytrhne Vás včas z tranzu včaskeď aby ste stihli vystúpiť do motorového člna, ktorý  vás dovezie na pobrežie.

Naša prvá zastávka, po asi hodinovej plavbe, je na ostrove Wayalailai v rezorte s obdobným názvom Wayalailai Ecohaven. Už náš príchod je ohromujúci. Na osamelej skale pri brehu tancuje slabo odetý „warrior“ s oštepom v ruke. Takto v dávnych dobách držal stráž, ak by náhodou prichádzala nepriateľská loď. Dnes je to pamiatka tej doby a vítanie turistov zároveň. Vďaka nemu sa cítime, akoby sme na Fiji prichádzali pred 50 rokmi, keď tu ešte turizmus vôbec nefungoval.

Personál je nastúpený na pláži, kde nás malým člnom privážajú z lode (tá je veľká, k brehu nemôže). „Vitajte doma!“, kričia na nás. Sú to nesmierne milí a srdeční ľudia! Tetušky sú tu paf do detí a keď môžu, tak ich pusinkujú, štípu im líčka a dokonca keď nám Enzo zaspí pri večeri na kolenách, tak ho tetuška prevezme a nosí na rukách kým nedojeme. Stále nás niekam posielajú, aby ich mohli babysittovať 🙂 Jedna teta má sama už 13 vnúčat, ale deti ju zjavne ešte neomrzeli.

Chatku dostaneme jednoduchú, ale útulnú, s mini poschodím aj pod strechou, a s výhľadom na nezaplatenie. Pred nami krásna pláž, palmy, kvety a more. Za nami vysoká skala, na ktorú sa jedno skoré ránko Ďuri vyberie fotiť východ slnka. Samozrejme ho sprevádza aj Bzučo (dron).

Priamo z pláže sa dá decentne zašnorchlovať, síce zpočiatku šúchame pupky o vysoké podmorské rastliny, za pár metrov už narazíme na hlboké trhliny v dne v ktorých sa skrývajú farebné rybky. Vchod stráži pichľavá obrovská hviezdica. Stačí si len tak levitovať nad trhlinou a zvedavé rybky prídu samé. Obkľúčia nás aj malé, farebne svetielkujúce kalamáre. Kdekoľvek sa tu pýtam, či ich domáci jedia, tak odpoveď je rovnaká – nejedia, lebo nevedia ako ich pripraviť. Chcú po mne recept 🙂 Voda je inak priezračná, aj v hĺbke je stále vidieť na dno. Ďuri si tu našiel parťáka Martina (zo Slovenska! Prvý slovenský turista čo sme stretli od Vianoc) na free diving, tak sa obaja vytešovali z dobrej viditeľnosti pod vodou. Pláž je posiata mušľami, deti si nevedia vybrať, ktoré sa im najviac páčia. Mne sa najviac páčia obrovské biele mušle (clams), ktoré by však neprešli cez colnicu, a tak zostali zdobiť verandu pred chatkou. Miestni si tu s nimi ohradzujú záhradky pred domčekmi a hriadky na zeleninu!

V dedinke na ostrove, hneď vedľa rezortu, sa zastavíme každý deň niekoľkokrát! 🙂 Ako prvá nás osloví Rai, milá a krásna fidžanka s dcérkou Jane v Lindinom veku. Pozve nás k nim na čaj. Sedíme na zemi v jednej z troch izieb domu a popíjame čaj z citrónového listu, zajedáme ho sušienkami s maslom. Starý gauč okupujú všetky deti a čumákujú do mobilu (nie nášho!). Kým sme na návšteve, zbehnú k susedom pre televízor. Od štátu dostali solárny panel, ktorý im vyrába dosť elektriny. Inak od štátu nedostavajú žiadne rodinné prídavky, ako poznáme my. Ale na druhú stranu, ani neplatia žiadne dane :).

Druhá izba je spálňa s matracmi na zemi a tretia bez pevnej podlahy (len piesok) je kuchyňa. Tam na ohníku Rai zrovna varí hráškovú polievku, chutí úplne ako doma. Má síce aj plynovú bombu ale na tej zohrieva len vodu. Nemôže si vynachváliť chuť jedla, keď je uvarené na ohni. Rai s manželom Apom ponúkajú aj homestay u nich doma cez airbnb, takže ak by ste niekto chceli real fiji experience, radi poskytneme kontakt.

Pri ďaľšej návšteve si vyrábame náramky z mušlí. Nevedela som, že také tie najmenšie zakrútené mušle majú dierku pozdĺžne v sebe a nemusia sa nijak upravovať, stačí ich navliecť. Sedíme pred domom, priamo pri dverách na betónovom múriku. Teda ja som si myslela, že to je múrik…. kým som si nevšimla, že také „múriky“ majú pred každým domom, a niektoré majú vygravírované mená…. a sú to vlastne hroby. Miestny vraveli, že to nevadí, že na nich sedíme, oni na nich vysedávajú stále. To bolo aspoň pre mňa veľmi zvláštne….

V strede dediny je postavený náčelníkov dom. Je o poznanie krajší a novší, než ostatné domy. Náčelníci sa tu nevolia, je to funkcia, ktorá sa dedí z otca na syna, alebo na brata. Krásna trávnatá cesta vedie stredom celej dediny, ale pozor! Popred náčelníkov dom sa nesmie chodiť. Takže tesne pred ním musíme vždy zísť dole z cesty, až na pláž, prejsť sto metrov po pláži, aby sme sa následne mohli vrátiť na cestu. Pravidlo platí pre všetkých, nielen pre turistov. Ďalším pravidlom v dedine je, že dievčatá musia mať zakryté kolená. Takže prvý deň mi Rai požičia jej šatku, aby som sa cez dedinu mohla vrátiť bez hanby 🙂

V dedine funguje aj miestna „informátorka“, teta ktorá sa volá Čika. Býva vedľa dreveného bubnu, ktorý sa tu používa na zvolávanie občanov na rôzne stretnutia a na nedeľné omše. Ona je za správne bubnovanie zodpovedná. Sedí každý deň pred domom a človek okolo nej neprejde, aby jej nepovedal kam ide, prečo tam ide, za kým ide a kedy pôjde naspäť. Je ale veľmi milá, tak nám jej zvedavé otázky nevadia a už sa pri nej zastavujeme automaticky.

Drevený bubon (vyzerá to ako korýtko pre zver) používa aj tetuška z kuchyne a ním nás tri krát do dňa zvoláva na jedlo. Snažia sa nám zrejme ulahodiť a tak varia len „západňarské“ jedlo. Pri obede aj večeri hrajú na gitare alebo spievajú, po večeri máme stále nejaký program. Vysvetlia nám napríklad, ako prebieha „kava“ ceremónia (s krátkym “a”) a aká je pri nej hierarchia. Kavu môžu pripravovať a nalievať len chlapi. Ako prvý je obslúžený náčelník, potom jeho hovorca, následne všetci chlapi a až nakoniec ženy. Kavu inak vyrábajú z koreňu jednej rastliny, teda vyrábali. Nejak im tu podražela, a tak začali používať aj ostatné časti rastliny, listy a stonky. Chutí to ale ako voda zo storočnej handry….. prevtelený durian….. Čím staršia, tým lepšia, vraj. Po niekoľkoročnej kave sú vraj až halucinácie. Po tej našej sme nehaluzili, akurát trochu stŕpla pera, ale dupľu som si nepýtala.

Z dediny spoznám ešte Maniho, ktorý sa ponúkne, že nám strhne zopár zelených kokosov. Najprv ma povodí po celej dedine, lebo niečo vybavuje. Potom si počkám než nabrúsi mačetu. A až zoženieme jeho násťročného syna, ide sa na kokosy. Sám sebe sa smeje, že funguje na Fiji time, t.j. veľmi sa s ničím neponáhľa. Synátor je na palme ako doma, bleskurýchle zhodí na zem štyri kokosy a už ho niet. Ešte po ceste poreferovať Čike odkiaľ mám tie kokosy a môžem ich konečne zaniesť deťom.

V dedine chovajú len kozičky a sliepky a v lese žijú ešte divé prasatá. Mačky tu žijú na divoko, chodievajú sa najesť z odpadkov.

Po pár dňoch sa lúčime a za spevu odchádzame člnom na trajekt. Presúvame sa na sever súostrovia Yasawas do Nabua Lodge. Izbu máme nádhernú a priestornú. Vysoké stropy majú čierno biely namaľovaný vzor, ktorý izbe dodáva fidži charakter. Na terase je hojdacia sieť, ktorú 90% času okupujú obe deti. Záhradka je krásne upravená, tráva pokosená, všetky kríky rozkvitnuté. Za chatkou sú mini kopčeky s vysokou trávou, pripomínajú nám Chocolate Hills z Boholu na Filipínach. Plávanie na tejto pláže je síce bez rybičiek a korálov, ale za to sú tu iné zaujímavé aktivity. Zájdeme si na výlet do jaskyne, v ktorej sa dá zaplávať a myslím, že sa tu točila aj scéna z Modrej Lagúny (musím si film pozrieť ešte raz, aby som to mohla potvrdiť). Do druhej komory jaskyne musíme podplávať tunelom, asi meter a pol. Linda nazbiera všetku odvahu a zvládne to popod vodu do tmavej jaskyne, vyslúžila si obrovský obdiv Fidžiáncov aj čínskych turistov! Tam si cestu osvetľujeme baterkou, pretože po ceste je len pár mini okienok cez ktoré preniká denné svetlo. Okienka v minulosti slúžili ako pľuvacie okienka pre miestnych, ktorí tak hrali hru, kto dopľuje presnejšie, či hlbšie….. Snáď to nepraktikujú dodnes a neplávali sme v pľuvancoch 🙂 Ktovie, bola tam tma.

Večer si vyšlapeme s fľaškou portského, ktoré ťaháme z Austrálie, na kopček nad rezortom. Chystáme foťáky na západ slnka… keď tu počujem rev nášho Enza, ktorého sme s Lindou nechali hrať sa v chatke. Hej, doreval až hore na kopec 🙂 Nechávam teda západ Ďurimu, a bežím za nimi dole. Po reve už zostali len slzičky na tvári, kým sa k nemu dostanem. Nič sa nestalo 🙂 Po večeri personál pripravil zopár tancovacích hier, ktoré chytia hlavne Lindu (water/sand/land a tvoriť skupinky podľa čisiel). Z parketu ju dnes musíme ťahať do postele, najradšej by pretancovala noc.

Z Nabua Lodge navštívime aj susediacu dedinku a školu. Tentokrát „oficiálne“ v rámci organizovanej aktivity. V dedine nás privíta náčelníkova sestra, ktorej sa môžeme vypytovať na čo chceme. Okrem iného sa dozvedáme, že celé dni vlastne nič nerobia 🙂 Do domu nás pozve (trošku sme sa pozvali aj samy) aj tetuška, ktorá práve pletie koberce z trávy. Jeden koberec jej trvá aj týždeň, kým je hotový. V škôlke/škole nám detičky zatancujú a zaspievajú zopár fidžiánskych a aj anglických pesničiek. Linda s Enzom im potom odovzdajú pár svojich hračiek a pustia sa spolu do stavania lega. Domčeky tu majú na rozdiel od Wayalailai veľmi pestrofarebné, červené, žlté…. V žltom domčúriku na konci dediny je tea house, a presne o tretej sem prichádza naša známa pani učiteľka zo škôlky, a predáva čajík, kávu aj koláčik. Nič viac nepotrebujeme, prídeme sem niekoľkokrát 🙂 Za dedinou sa pestuje hlavne tapioca/kasawa, papája, banány, občas ananásy a kava (nie káva). A tie obrovské stromy majú plody, ktoré volajú Bread fruit (chlebové ovocie). Ochutnali sme ich vyprážané a skutočne chutili ako mastný chlieb (čiže nič moc :-)).

Aj táto škola nás milo prekvapí. Podobne ako škola, ktorú sme navštívili na Filipínach funguje s minimom pracovných pomôcok, učebníc či inými vymoženosťami “nášho” sveta. Pani učiteľky svoju prácu robia zodpovedne, držia sa presného harmonogramu, ktorý si samé vytvorili a zavesili na steny triedy. Tam nájdete aj vytýčené ciele, ktoré chcú dosiahnuť, spôsoby ako vyriešiť prípadný konflikt či dôvody, prečo je vzdelanie dôležité. Že to je všetko “samozrejmé”? Ja si nie som taká istá, že som na základnej škole vedela, prečo tam chodím, prečo je dobré sa naučiť písať, čitať, počitať, vedieť cudzie reči. Jednoducho som tam chodiť musela.

V Ázii sme videli školy s ich cieľmi napísanými metrovými písmenami na plotoch, nad vchodom, na vonkajších stenách školy…. dostáva sa to tak do povedomia/podvedomia detí aj rodičov, o tom žiadna… A keď viete ČO a PREČO niečo robíte, ide to iste ľahšie 🙂

Tretí rezort, v ktorom bývame je Gold Coast Resort. Je najmenší a najromantickejší zo všetkých štyroch, ktoré vyskúšame. Z pláže ho nie je ani vidieť, dostávame sa k nemu cez hustý porast po bielom piesku. Chatky sú malinké, majú slamené strechy a nemajú elektrinu. Na svietenie dostávame do každej chatky jednu solárnu baterku. Voda v sprche síce tečie, ale slabým prúdom. A keď ráno vidím Billa (zrejme majiteľa/manažéra rezortu) ako nosí vodu vo vedrách zo studne do nádrže, ktorá je zásobárňou našich spŕch, tak mi je až ľúto tu vodu príliš čerpať. Dlho im tu nepršalo, a tak sú nádrže prázdne a musia si poradiť inak. S vodou mali problém aj v predchádzajúcom rezorte. Tam im vláda sľúbila, že im dodá nádrže na dažďovú vodu. Oni si mali len vybetónovať podstavce. Po dedine vidíte pripravené betónové plochy, ktoré pomaly zarastajú. Ale nádrže ešte nedorazili 😦

S Billom som jeden večer dlho kecal na pláži. Bolo veterno a tak sme tam boli sami. Okrem historiek o rybačkách a zvyklostiach Fidžiáncov rozprával o tom, ako sa Fiji mení. Korály miznú, s nimi aj ryby. Rovnaký podiel pripisuje nezodpovedným ľuďom a počasiu. To sa mení, teploty teraz klesajú aj pod 20 stupňov. Vetry sú silnejšie a trvajú dlhšie – za 5 okov stratili viac ako 5 metrov pláže. Aj turisti sa zmenili…donedávna ich bolo menej, boli starší, zostávali dlhšie a stávali sa súčasťou komunity na ostrove. Od zavedenia rýchleho trajektu začali prúdiť davy “detí”, hlavne z Nemecka. Zostávajú na max 2 dni. Problém je s energiou – solárne panely sú drahé, veterné turbíny ešte viac…

Napriek jednoduchosti tohoto rezortu a chýbajúcemu pohodliu (bez elektriny a vody) sme sa v Gold Coaste cítili najlepšie. Všetci turisti sme sa zmestili k jednému neveľkému stolu, varili nám hlavne ryby a lokálnu zeleninu (Hurá! Už žiadne pokusy o pizzu alebo pasta bolognese!), Bill hral večer na gitare alebo s nami na pláži sledoval hviezdy. Nikto sa nikam neponáhľal, nikto neorganizoval žiadne aktivity, nikto nebubnoval na bubon aby nás zvolal k obedu. A všetko fungovalo tak nejak samo, bez plánu a časového rozvrhu. Cez deň kniha v sieti, večer nočná obloha (a portské) a spať.

A keď tu sedíte samy na pláži, pred vami je prekrásny zelený ostrov….. chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že mi niečo strašne pripomína. Videli ste rozprávku o Moane/Vaiane? Áno? A pamätáte sa na Te Fiti, ktorá si tam na záver ľahne a premení sa na zelený ostrov? Voila! Keď sa s týmto objavom zverím Billovi, ten sa len smeje. Keď totiž kreslili Moanu, prišli práve na tieto Yasawa ostrovy hľadať nápady! Napríklad lode z rozprávky sú nakreslené podľa starých fidžiánskych lodi. Rozprávka nie je celá podľa Fiji, je to mix rôznych kultúr, je tam Hawai, Samoa, Tahiti atď. V mojej predstavivosti ale Te Fiti leží priamo tu, pred mojimi očami, na pláži Gold Coastu.

Z Gold Coastu sa dá dokráčať k slávnej Modrej Lagúne, na opačnej strane ostrova. Jedna cesta by mala trvať asi 20 minút, s deťmi to bol dvojnásobok. Samotná cesta je ale nádherná prechádzka cez vysokú trávu, s výhľadmi na záliv zarastený mangrovníkom a okolo pár domčekov, kde zrovna pletú koberce, náramky z mušieľ alebo varia kasawu. Pri jednom domčeku sa nám pošťastilo vidieť aj skupinku malých drobných zeleno-červených vtáčikov. Po Austrálii nám je na Fiji smutno za farebnými papagájmi, tak potešili aspoň tieto drobné red-headed parrot finch.

Blue Lagoon (Modrá lagúna) je krásny záliv s modrou vodou a bielym pieskom. Na to aké je to vyhlásené a známe miesto na Fiji tu skoro nikoho niet. Je tu výborný vstup do vody, aj pre deti. A aj keď na druhej strane ostrovu fúka, a vlny nás do vody nepustili, v Modrej lagúne sa dá pohodlne zaplávať. Veľká škoda je však mŕtvy korál, ktorý už nemá žiadnu farbu a zostalo okolo neho len pár rybičiek. Smutný pohľad 😦

Korovou Eco Resort na ostrove Naviti je naša posledná zastávka. Je to najväčší z rezortov, ktoré sme navštívili, a preto sem prichádzajú hlavne veľké organizované skupiny. Je aj jediným rezortom s bazénom, a to našej Linde stačí ku šťastiu! Hneď po príchode sa vyráža šnorchlovať a kým sa spamätáme, už je babysitting pre naše deti zorganizovaný a my s Ďurim sedíme v člne smerom ku koralovému útesu (pri Barefoot Manta). Manty sme síce nevideli (sezóna má začínať v máji, ale väčšia šanca vidieť mantu je v júli/auguste), za to korál aj rybky boli na tomto mieste skutočne nádherné. Veľa, veľa druhov a farieb, obrovská box fish skrývajúca sa pod tanierovitý korál, červené snapper fish, neónové rybičky…. Dokonca tu sú aj koralové tunely, cez ktoré náš sprievodca Sova preplával ako nič, aj keď v nich bola tma ako v hrobe. Užili sme si to a deti to v zdraví prežili. Za tú hodinku a pol ich spoznal a strážil celý personál a tak nasledujúce dni každú chvíľu pribehne nejaký ďalší fidžiánec, volá na deti ich menom, tlieskajú si spolu high-five, vyštípe im líčka, pohladká po hlavičke a zase sa vráti k svojej práci.

V Korovou usporiadame aj narodeninovú párty pre Lindu, naša slečna má už 5 rokov! Domček aj pláž vyzdobíme balónikmi, o výzdobu reštiky sa postará personál hotelu. Linda má počas tohoto dňa dovolené skoro všetko a program dňa určuje tiež ona sama. To znamená, že zostávame pri bazéne, a občas ho prekladáme hojdaním sa v sieti 🙂 Pri večeri Linde spieva Happy Birthday celá naša skupina (s personálom a turistami asi 70 ľudí) a kuchár jej upečie aj tortu! Celý personál má obe deti veľmi rád, a kedykoľvek cez deň si pri nich krátia dlhú chvíľu, bozkávajú ich, šália sa s nimi. We like!

Posledné ráno na ostrove Naviti zvládneme krátku prechádzku na opustenú Honeymoon beach. Je však odliv a ten tu býva silný, takže voda zmizne v diaľke, a zaplávať si môžete fakt len v bazéne. Zahráme sa aspoň na krabie preteky 🙂 Každý si nájde svojho kraba v mušli, necháme ich spolu v jednom označenom krúžku z piesku a čakáme, ktorý z nich z kruhu utečie ako prvý 🙂

Na záver nás Sova naučí, ako si vyrobiť záložku do knihy z kokosového listu. Jeden dlhý list nareže na 8 prúžkov a odstráni z neho tvrdú strednú „žilku“. Zostávajú ale spojené po štyroch, keď sa ich začneme zapletať dohromady. Bolo to celkom jednoduché, ale ktovie či si to zamapätám, a či doma nájdem kokosovú palmu 🙂

Poslednú noc na Fiji pred odletom strávime opäť v Bamboo, resp. tentokrát som zarezervovala ich sesterský hotel Tropic of Capricorn s väčšími izbami, keďže presne dnes má Linda narodeniny. Prichádzame síce večer, takže si už veľmi neužijeme krásny výhľad na more a bazén, ale aspoň máme pohodlnú posteľ pre každého a funkčnú sprchu s teplou vodou! Na Lindinej posteli je pre ňu pripravené prekvapenie. Personál jej zo zelených lístkov a kvetou napísal HAPPY BIRTHDAY LINDA! Keďže Enza sme len preniesli spiaceho do hotela, nemôžeme si ani vyraziť niekde na parádnu večeru. Našťastie v hoteli varia tiež výborne a naservírujú nám to priamo na pláž, pod okná našej izby 🙂 Predsa len stihneme ochutnať lokálnu rybu v kokosovom mlieku (lola fish) a rybku mahi mahi pečenú v kokosových hoblinkách. Pánečky, keby takto varili aj na ostrovčekoch Yasawas, tak ma odtiaľ vážne nedostanú!

VINAKA FIJI za krásny výlet, pohostinnosť a nezabudnuteľné zážitky!

Dúfam, že sa sem raz vrátime a nájdeme Fiji také, aké si ho dnes pamätáme, so srdečnými, veselými ľuďmi, zelenými ostrovčekmi a modrou vodou.

 

Advertisements

2 thoughts on “Fiji time

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s