Taipei

Na Taiwan prilietame za dažďa, v turbulenciách a do poriadnej zimy. Síce sa nás na to snažil kapitán pripraviť už poriadnou (a)klimatizáciou v lietadle, ale na 14 stupňov nemáme nikto oblečenie.

Na letisku sa vybavíme dvoma simkami s neobmedzenými dátami na mesiac. Je to najlepšia investícia na Taiwane, akú urobíme! Bez dát v mobile by sme si tu ani neobjednali jedlo v reštaurácii, nespýtali sa na cestu, nepreložili názov ulice ani nevysvetlili taxikárovi kam ideme. Bez prekladača sa Taiwan nedá absolvovať.

Metrom a taxíkom sa dostaneme do blízkosti nášho airbnb apartmánu, kde nás stratených nájdu naši landlordi, dvaja típci z Delloitu. Všetko nám rýchlo poukazujú a utekajú na meeting. Na čo? Jááj, meeting, to sme kedysi tiež mávali 😊 Počasie sa veľmi neumúdrilo a tak dnes vystrčíme nos z bytu len na neskorý obed v „duck place“, ako sme si ich samy nazvali. Pre objednanie nám strčia do ruky papierik s čínskymi znakmi, na ktorom máme zaškrtnúť, čo chceme. To bude veľká lotéria…. zachráni nás pani od vedľajšieho stolu, ktorá vie po anglicky a naškrtá výber za nás. Prinesú nám veľmi dobré kačacie mäsko a ryžu. Šalát si mám vybrať z výlohy, kde je asi 20 možností. Úplne nám ale nejde dorozumievanie s pánom kuchárom, a tak namiesto zeleného šalátu dostávam obvarené kuracie paprčky, a namiesto cizrnového šalátu mám zaujímavú kombináciu pražených orechov v cukre zmiešaných so slanými mini rybičkami. Pre polievku si chodíme do obrovského kotla pri vchode.

IMG_6961
Erárne plyšáky v našom Airbnb

Ďalší deň potrebujeme doplniť naše šatníky, aby sme prežili tieto 15 stupňové „mrazy“! Naťahujeme na seba všetko oblečenie čo máme (dnes nie sme veľmi elegantní) a vyrážame na nákupy. Cieľ je nákupné centrum hneď vedľa mrakodrapu 101, a to preto, že v podzemí má predajňu aj Studio Ghibli. Ruky hore kto už videl aspoň jednu rozprávku od Ghibliho? Linda je nadšená, nevie či má skôr hladkať mega veľkého plyšového Totora, alebo sa voziť v plyšovom mačacom autobuse. Taká je z toho všetkého nadšená, že sa rozhodneme jej jedného plyšáčika tajne kúpiť na jej blížiace sa narodeniny. Dobrý nápad nie? Aha, až do chvíle kým z obchodu neodchádzame „s prazdnou“. Linda o prekvapení nevie, takže je najprv smutná, potom nahnevaná, nakoniec zúfala, že má najhorších rodičov na svete. Njn.

Nakúpime teda teplé oblečko, zinkasujeme 5% tax free naspať priamo v nákupaku a vyvezieme sa hore na obed do Vapiana, s výhľadom na 101. Enzo tu po niekoľkých dňoch na mlieku konečne zjedol tuhú stravu! Začíname mať podozrenie, že jemu chutí len v lepšejších reštičkách $$$ 😊

Po ceste domov sa ešte zastavíme na malé prekvapenie pre deti. Ideme si dať kakauko z keramického záchodíku, zajedať to budeme chlebíkom v tvare hovienka a sedieť pri tom budeme na naozajstnom záchode. Vitajte v Modern toilet, kde sa aj ruky umývajú v záchode, a nie v umývadle. Čo by sme pre rozosmiatie našich dvoch zbojníkov neurobili…. 😊 Na cestu domov volíme MHD autobus, aby sme si z okna trošku obzreli mesto.

Ráno sa Ďuri prebúdza s vysokou teplotou. Bolí ho aj koleno, matne si spomína, že mu doň včera v autobuse niekto kopol. Vonku je totál psota a tak si dávame všetci deň doma. Vybieham von len kúpiť vitamíny, čajík a ovocie pre pacienta (vtedy sme si ešte mysleli, že je len prechladnutý) a obed do nášho „duck placu“. Tam ma už kuchár pozná a naberá mi do krabičiek to isté, čo sme mali včera. Uf, aspoň sa s ním nemusím dohadovať rukami nohami. Domáce kino dnes dáva Totora, ako inak.

Teploty u Ďura stále pretrvávajú, prespí väčšinu dňa aj noci. Zdá sa, že Paralen vôbec nezaberá zatiaľ čo po Ibuprofene mu je lepšie. Zvláštne. Na nohe mu vznikla hrča po tom „kopanci“ v autobuse. Tiež zvláštne, ale stále si to nijak nespojujeme.

Ďurimu je ďalší deň vraj lepšie, ibuprofeny ho držia. Trúfa si dokonca na výlet z bytu. Potrebujeme odoslať našu novú a už pokazenú FUJInku do servisu do Štátov. Kým teda on vybavuje poštu (a že to teda bola fuška zohnať a vytlačiť všetko potrebné pre odoslanie a poistenie foťáku), ja beriem deti do ZOO. Je priamo na metre, takže cesta je bez problémov. V každom metre, aj v preplnenom, nám ľudia zorganizujú prioritné sedačky pre deti. V jednom nás pán naviguje cez nekonečné prestupy medzi linkami, v druhom teta zabáva Enza, ktorému už je cesta dlhá.

Dorazíme do ZOO zároveň s niekoľkými školskými autobusmi, škôlkarské deti sú všetky v rovnakých červených teplákových súpravách s obrovskými modrými aktovkami. Našťastie všetci sa vyberú rovno k shuttle busu a tak sa my vyberáme k pavilónu s pandou. Je to obrovské zviera, porovnateľné (ak nie väčšie) s hnedým medveďom. Linda si meria svoju ruku s jeho labou! Panda sa pred nami premáva a často ju svrbí zadok, tak sa šúcha o čo príde. Deti to strašne baví a nevieme z pavilónu odísť. Nalákam ich von na koaly, tie sú však nejaké ospalé a vidíme ich len zavesené na stromoch pochrapkávať.

Vedeli ste, že pande nevadí ani veľmi veľká zima? Žije aj v nadmorských výškach 3700 m n.m. a tam v zimných mesiacoch môže byť kľudne aj mínus 20 stupňov. Panda je na to vybavená hrubým kožuchom s dvoma vrtsvami. Tá spodná je jemnučká a hustá a izoluje ju od chladu. Vrchná vrstva obsahuje tuk a chráni ju pred vlhkom a voodu.

Ďalšiu hodinku aj viac strávime v „detskej zoo“, kde sa dá dostať bližšie k lamám, surikatám, či ťavám. Voľne tu pobiehajú kačice, husy aj nenažrané čínske tučné sliepky, ktoré žobrajú jedlo pri každej lavičke. ZOO je inak pre deti úžasne zariadená. Sú tu pre nich maličké záchody a nízke umývadla, oddychovacie zóny atď.

Shuttle bus nás vyvezie okolo slonov a zebier k severnej časti ZOO.  Tam sa snažíme nájsť tučniakov, ale na chvíľku sa zamotáme v pavilóne predtým. Deťom sa tam prekvapivo páči, majú tam nekonečne množstvo korytnačiek (dlhokrká, placatá palacinková, pyramídová, africká, aligátorová ktorá láka rybky na svoj jazíček vyzerajúci ako červík atď.), jašterov, hadov a žabiek (superstar bola jedovatá žltá mini žabka na zelenej trávičke – golden frog). Enzo nájde akvárko s obrovskými rybami a s pokrikom „KOUKEJ BIG FISH“ tam strávi dobrú polhodinu. Posilnime sa hot dogom vo vajíčku bez chleba, tak chutil že musím kúpiť dupľu. A ideme predsa len nájsť tie tučniaky. Sú to krásne emperor penguins. Keďže tam stoja bez pohnutia, Linda sa po chvíľke opýta, že kedy sa pôjdeme pozrieť na tie ozajstné tučniaky, tieto sú predsa len akože… 😊 Hneď vedľa má obrovský výbeh párik hnedých medveďov, takto krásne zblízka sme ich ešte asi nevideli. Kávičku si dávame vedľa neposednej červenej koaly (prekrásne zvieratko) a tu nás už stretáva aj tatík. Nielen že všetko vybavil, ešte aj kúpil ružové GoPročko (teda neznačková varianta, uvidíme ako to bude fotiť).

Okolo výbehu s pumou sa presunieme na Gondolu. Úprimne hľadám, kde tečie tá rieka, po ktorej sa poplavíme. Gondolou sa tu však nazýva káblova sedačka (#stupidme). Maokong gondola má 4 zastávky (ZOO, ZOO juh, Zhinan temple, Maokong), my vystúpime na tej poslednej. Vedie nás ponad kopce a chrámy, mrakodrap 101 občas zapadá za kopec, občas sa spoza neho vynára. Je to krásna vyhliadka. Na konci už ale Ďuri ujká, že ho bolí noha. Vezmeme si taxík naspať k metru a rovno domov. Večeru vybehnem kúpiť pre zmenu do Little rice, postavím sa do fronty a prikyvujem, že chcem to čo ostatní. Kuchár mi zabalí zeleninu, ryžu a kuracie stehno presekne na štyri krát obrovským sekáčom. Ako nič, radšej idem.

—-> TIP: Určite si hneď pri príchode na Taiwan kúpte v ktorejkoľvek metro stanici EasyCard. Záloha za kartu je 100 NTD a každý dospelák potrebuje svoju vlastnú (deti v metre neplatia, výnimka je metro z letiska, kde platí 100cm pravidlo). Nabijete ju v automate peniazmi (opäť v každom metre) a jazdíte metrom bez lístkov. To ale nie je všetko. S kartou sa dá platiť ako s platobnou kartou v 7/11, vo Family Marte, v automatoch na džúsy v ZOO, na Maokong Gondole, vstup do ZOO s ňou zaplatíte a nečakáte frontu na lístok, v taxíku s ňou zaplatíte, vďaka karte dostanete zľavu na autobusy po celom Taiwane atď atď. Je to tu taká vychytaná karta uľahčujúca život.

Ráno, kým Linda ešte spí, zabalím Enza do nosítka a ideme spolu hľadať náš prvý taiwanský chrám, Yonghe Baofu temple. Má to byť len 15 minút pešo, ale radšej si vezme aj GoogleMaps do ruky. Taipeiské mini uličky, kde sa cítite tesno už keď po nich kráčate samy, a do ktorých lokálni šoféri zmestia aj auto, tie vedia byť pekne kľukaté a často slepé. Veď sa aj na ceste spať zamotám a stratím. Pred chrámom je najprv vstupná brána, ktorá už sama o sebe vyzerá majestátne, s farebnými drakmi a nepasujúcim ledkovým svietiacim panelom s pohyblivým textom (zrejme info o aktivitách v chráme). Chrám má niekoľko striech, všetky sú ozdobené farebnými drakmi. Tých je toľko, že ich nespočítate. Časť strechy je posúvna, aby sa dalo vetrať a v chráme to tiež vytvára príjemné svetlo. Vo vnútri sú na stolíku aj nejaké dary, a zdá sa že miestni mnísi majú radi zmrzlinu od HagenDaz.

Na vlakovej stanici, ktorá by inak mohla kľudne konkurovať tej v New Yorku, pohľadám uzamykateľné skrinky na našu batožinu. Na mínus prvom poschodí ich je síce dosť, ale po chvíľke zápasenia s čínskym návodom mi dôjde, že takmer všetky sú obsadené. Nájdeme dve do ktorých narveme všetok náš majetok, ešte vytlačiť rezervovaný lístok z automatu (za pomoci tety z informácii) a vyrážame metrom na misiu foťák.

Chceme zostať verní značke Fuji (aj keď sa ten prvý pokazil po necelom mesiaci!!!) a obchodík Wonder Foto Shop je presne to čo hľadáme. Nákup foťáku trvá asi 2 minúty, z čoho jednu minútu Ďuri vyjednáva zľavu 😊 V obchodíku ale strávime asi hodinu, pretože tu je proste mega príjemne. Deti si kreslia a strihajú si nekonečné množstvo washi pások, ktoré tu majú prichystané v mini kútiku. Rodičia chlípu Nesspreso kávičku, ktorá tu je pripravená pre zákazníkov. Enzo dokonca robí modela pre pána, čo skúša novú Fujinku. Všetko v obchodíku je tak pekne farebné….  až zabudneme na čas. Na ulici ešte rýchlo zhltneme sezamové nudle a letíme späť na stanicu. Dobehneme do vlaku pár minút pred jeho odjazdom. Lístky sme kupovali na webe (ktorý nám nedovolil vybrať ani len vlak, ktorým chceme ísť, nieto ešte miesta na sedenie) a tak máme každý sedadlo niekde inde. Jedno je dokonca o 7 vagónov ďalej! Ako sa vlak zapĺňa, vyjednávam výmeny sedadiel 😊 Na Ďuriho bol tento beh na vlak asi príliš, a tak celú cestu prespí prikrytý všetkým čo so sebou máme. Deti trojhodinovú cestu zvládnu ako ostrieľaní cestovatelia. Spievame si, počítame autá za oknami, padajú rekordy na angry birds…. Veľkú časť cesty vlak prechádza blízko skalnatého pobrežia, vlny sú tu dosť veľké. Tesne pred Hualienom už prechádzame okolo národného parku Taroko, ponad suchú kamenistú ale šialene širokú rieku. Asi je niekedy v roku plná vody a to musí byť pohľad!

Vystupujeme v Hualiene a Linda na mňa máva novou hračkou?! Pani čo sedela za ňou na sedadle sa len tak rozhodla ju obdarovať. Tisíckrát poďakujeme a neveriacky pribalíme plastové ovocíčko do batohu.

Darček z vlaku
Darček z vlaku

Cestovanie v Ázii s deťmi je neskutočný zážitok. Nie je to len o tých darčekoch a pozornosti, ktoré tu deti dostávajú. Je to aj o ich (nimi myslím Ázijcov) úprimnom záujme o deti a ich „well-being“. Keď deti plačú v reštike, vo výťahu, v obchode, na ulici, všade sa nájde niekto, kto sa pristaví, pohladí ich, utrie im slzičku. Keď Enzo robí nepríjemné zvuky v metre, autobuse, na stanici, tak namiesto škaredých pohľadov alebo okrikovania, ktoré by sa mu ušli u nás doma, sa mu spolusediaca teta prihovorí a skúša ho zabaviť inými vecami, aby zabudol na ten uši-drásajúci zvuk, ktorým nám znepríjemňoval jazdu. Pri nastupovaní/vystupovaní z akéhokoľvek dopravného prostriedku sa tu už nebojím, keď mám ruky ovešané taškami. Viem, že na 100% pri dverách už niekto čaká, kto vezme deti na ruky a odprevadí ich do bezpečnej zóny. Áno, majú tu deti viac pozornosti, ktorá sa im nie vždy páči, nie vždy majú chuť neznámym ľudom kývať a hovoriť Bye Bye. Ale v tej chvíli daného človeka proste odignorujú. A som radšej za to, ako za situácie doma, keď sa ľudia rýchlo pozerajú iným smerom, len aby nemuseli pomôcť mamičke s kočiarom do tramvaje. Veď to poznáte 😊

.

.

.

.

.

.

.

O dva týždne neskôr

Na Taiwane zúria jarné prázdniny a výletné destinácie po celej krajine sú absolútne vybookované. Pre nás, zarytých neplánovačov, to znamená, že sa musíme vrátiť do hlavného mesta na posledných pár dní, čo nám na Taiwan zostáva. „Musíme“ je ale silný výraz. Chceme! Nám sa Taipei VEĽMI páčil a je celkom možné, že sa stal aj naším najobľúbenejším ázijským veľkomestom. Mrakodrap 101 krásne vyniká medzi ostatnými oveľa menšími budovami a je ho vidieť zo všetkých strán mesta. Doprava je zorganizovaná a pohodlná, či už chodíte metrom, autobusom, uberom, gondolou alebo pešky. Jedlo je neskutočný zážitok! Ten výber, chute, farby aj samotné objednávanie. Ľudia sú usmievaný, milý a úslužný. Je tu čisto (a je to Ázia)! Je to taká lacnejšia varianta Japonska 🙂

Prvú návštevu Taipei si Ďuri veľmi neužil, keďže vtedy ešte stonal. Teraz to všetko dobehneme. Ako prvú zdoláme Taipei 101, necháme sa vyviezť najrýchlejším výťahom na svete (podľa Guinnessovej knihy rekordov) na 89 poschodie za 37 sekúnd! Žalúdok to ustál, viac sa bojím keď deti vybehnú do preskleného rohu budovy a pod nimi vidím tých 400 metrov výšky. Na vrchole má budova nainštalovaný aj 800 tonový tlmič, vyzerá ako zlatá obrovská železná guľa zavesená na oceľových lanách. Tá pomáha stabilizovať budovu pri silnom vetre, či dokonca pri častých tajfúnoch.

V okolí Taipei 101 sme stretli veľmi veľa psíčkarov, ktorý svoju lásku k štvornohým kamarátom priviedli do úplne iného levelu. Okrem toho že ich obliekajú a mašličkujú, na čo sme si už aj doma zvykli, v Taipei ich na prechádzky vozia v špeciálnom psom kočiariku! Úplne neviem ako sa ten psík poprechádza, keď počas prechádzky sedí v koči, ale ok 🙂 Možno to má nejaký súvis s tým, že mať na Taiwane dieťa je drahá záležitosť (info od miestneho zdroja) a veľa mladých ľudí radšej zostáva bezdetných. Biologické hodiny však raz začnú tikať… a keď nemáte kde nasmerovať všetku svoju lásku, končí to psím kočiarikom 🙂 hau hau

fullsizeoutput_480a

2/28 Peace Park je jedným z najstarších parkov v Taipei a máme ho hneď pri prvom airbnb, a tak tu často vypúšťame deti na preliezky. Tichý parčík so zvedavými veveričkami, rybkami a korytnačkami v jazierku, kde posedávame v tieni s kávičkou v ruke. Cez cestu je malá kaviarnička Kafe Natural, kde nám našu dnešnú šálku pripravili s vanilkou a slanou morskou riasou. Deti sem chcú chodiť každý deň, na spievajúce fontány, na skrývačky medzi pagodami a na krásne upravené velikánske ihrisko plné detí. Obrovská betónová šúchačka postavená v strede pieskovej arény, kde malý tvorcovia hradov majú k dispozícii aj kohútik s vodou, aby sa im stavebný materiál lepšie lepil 🙂

Neďaleko parku 2/28 je námestie NTCH Arts Plaza (skratka pre Národné divadlo a Národnú koncertnú sálu), na ktoré sme dostali odporúčanie od jednej blogerky. Je to desať minút pešky, tak to ideme omrknúť, aj keď nevieme čo čakať. Vkráčame dovnútra cez obrovskú bránu a strácame reč. Naposledy ma takto knockoutoval Taj Mahal (a to je dobrých 15 rokov dozadu) medzitým ešte nič! Štyri megalománske stavby a medzi nimi námestie, na ktoré potrebujete desať minút aby ste prešli pozdĺž. Zapadá slnko a pred hlavnou budovou začína oficiálne skladanie vlajky. Uniformovaní mladí muži ju centimeter po centimetri stiahnu z tyče (to trvalo snáď desať minút!), poskladajú ju, zasalutujú a odpochodujú preč. Je tma a pre nás čas vrátiť sa domov. Popasujeme sa ešte s jedným taxikárom, ktorý nám nerozumie ani slovo. Pri dome narazíme na lacný taiwanský bufet a najeme sa možno najlepšie za celý pobyt. Dokonca aj deti tu spraskajú všetko mäsko (grilované na sladko, není divu) a musíme ísť pre dupľu.

Naše prvé airbnb opúšťame po pár nociach. Síce skvelá lokácia, ale stiesnený nie úplne čistý bytík s oknami do rušnej ulice nám na po pár dňoch stačil. Presunieme sa pešky, o pár blokov ďalej, do hotelu Midtown Richardson, to je iný level 🙂 A je dokonca ešte bližsie k známej štvrti na nákupy Ximen. Vonku je škaredo, zima a sychravo. Po waflách s jahodami deti zaľahnú pod periny a užívajú si pohodlie našej izby. Maminka zatiaľ zabalí všetko špinavé prádlo a vyberá sa hľadať práčovňu. Už sa zo mňa postupne stáva expert na pranie. Aj keď v tejto práčovni som pokazila čo som mohla. Najprv som úplne zbytočne zháňala prášok na pranie (po ceste boli 4 drogérie, ale prášok som musela kúpiť v 7/11 pretože miestne drogérky predávajú len šmynky!), keďže v pračkách sa ten pridáva automaticky. A pri sušení sa mi podarilo zapnúť hornú sušičku aj keď prádlo som mala naložené v spodnej. Samozrejme to už zmeniť nešlo, takže som zháňala ďalšie mince….

IMG_7770

Detičky sa postupne preberajú a jedného po druhom ich odprevádzame ku kaderníčke, ktorú sme našli v malinkých uličkách niekde po ceste. Popíjajú džúsik, kým ich slečna all-in-black nesmelo cviká. Po strihaní dostane každý malého panáčika, ktorého má vhodiť do krabičiek s úsmevmi podľa toho, ako veľmi bol/nebol so strihaním spokojný. Krásna spätná väzba!

Miesto na večeru dnes vyberá Linda. Reštaurácia s logom psíka, ktorému sa hýbu uška, to mala vyhrané na plnej čiare. Pred vchodom spinká aj naozajstný labrador, to sa už Linde menej pozdáva (ešte stále má strach zo zvierat). Špecializujú sa tu na rizotá, a tie vedie pripraviť perfektne. Prinesú nám ich zapečené v hlinených miskách, až sa z nich parí. Mňam.

Po dobrej večeri si zaslúžime aj dobrý dezert, tak sa to hovorí, nie? 🙂 V stánku v mini uličke si objednáme štyri rôzne „egglet“, t.j. známy hipsterský dezertík Taiwanu.  Vyzerá to ako bublinková fólia, chutí ako palacinka. Druhé mňam!IMG_7807

Ráno sa prebúdzame neskoro (to bude tými pohodlnými posteľmi), zobudí nás vlastne až počúraný Enzo o pol desiatej. Neskoré raňajky si dáme v uličkách, ktoré som včera objavila pri hľadaní práčovne. TAI croisant (vyzerá ako wafla v tvare rybky plnená vanilkovým pudingom) od Oven Coffee (sieť kaviarni po celom Taiwane) už poznáme z Hualienu a deti to milujú. Dospeláci vsadia na vyhlásenú kaviareň, ktorá si svoje zrnká praží a mixuje priamo pred vašimi očami sama. Fong Da Coffee je nezabudnuteľný zážitok pre všetkých kofein maniakov.

Medzi týmito dvoma miestami sa schováva zvonku nenápadná temple Taipei Tianhou, ktorá tu stojí už 270 rokov. Až keď vkráčate dovnútra odhalíte fontánku s rybkami, farebné zvieracie sochy, prekrásne zdobené strechy so symbolmi páva natlačené na okolité sivé betónové budovy, vôňu horiacich tyčiniek a zapálených sviečok. Pani nám ponúkne tyčinky a vysvetlí postup ich zapaľovania na 6 rôznych miestach v chráme. Pre deti to je hra, hľadajú skryté čísla, ktorými sú označené jednotlivé miesta. My sa snažíme užiť si atmosféru chrámu a neuraziť pritom miestnych modliacich sa.

Poobedie strávime v Huashan 1914 Creative parku. Ani štyri hodiny nestačili, aby sme ho celý preliezli a objavili všetky obchodíky, aktivity a kaviarničky. Medzi obchdoíkmi sa tu rozložil aj Valentine Lechat cirkus a predviedol krásne asi hodinové vystúpenie. Účinkovala v ňom aj Linda! Rozdávali totiž deťom, ktoré sa dobrovolne prihlásili do jednotlivých scénok, balóniky v tvare zvieratok. Tak veľmi taký balónik chcela, až prekonala strach a ostych a prihlásila sa aj ona! Vybrali ju…. avšak do akrobatickej scénky kde Linda lietala dole hlavou, ale balónik za odmenu sa už nedostával. To boli krokodílie slzy na záver 😦 Smútok ju ale rýchlo prešiel, keď sa mohla pohrať v obchodíku s herňou The Wonderful Land. Mraky drevený hračiek, logických hier, skladačiek, rybačka drevených rybiek a veľrýb (Enzova obľúbená) a nad tým všetkým postavená dráha pre billiardové guličky, ktoré dráhou prechádzajú zdá sa bez zastavenia. Priznávam, pohrali sa tu nielen deti 🙂

Na úplny záver sme sa zastavili na zákusok v Hello Kitty Kitchen and Dining, také malé prekvapenie pre Lindu, ktorá sa ale tvárila, že nás úplne prekukla a reštiku si vraj všimla už na ceste do parku. V každom prípade jej očká svietili ako dve iskričky, keď sa prechádzala po reštike 100% vyzdobenej ružovými mačičkami. A do krabičky nám zabalili tiramisu s mačacou tváričkou z kakaa.

Maokong sme tiež pri prvej návšteve len tak odflákli (Ďuri krivkal a nám bola zima), tak sa tam vyberáme znovu. Je to celkom akcia zistiť odkiaľ odchádza ten bus čislo 15 zpred ZOO… ale rukami nohami nám to nejakí šoféri autobusov pomohli nájsť. Kľukatá cesta do kopca a za zhruba 30 minút sme pri konečnej stanici gondoly. V stánkoch predávajú mini paradajky v karamele, posledne sme túto dobrotu jedli v Prahe v michelinskej reštaurácii! Prechádzame sa cez čajové políčka a mini čajovne či reštaurácie, a vyberieme si jednu na kopci u starého pána. Sme tam samy, ujo nerozpráva po anglicky, ale podarí sa nám čosi k obedu objednať. Farebné knedlíčky s voňavým čajíkom a výhľadom do zelene je všetko čo sme potrebovali.

Pokračujeme prechádzku okolo Tianen temple, nasadených čajovníkoch v perfektných rovnomerných hriadkach až ku Tea promotion centru. Tu si dáme ďalší čaj, pozrieme si video ako sa suší čajovník a vlúpeme sa do ich zahrády. Doslova. Netrvá však dlho keď nás odhalí sekuriťák a musíme sa vrátiť. Škoda, krásna záhrada s vysvetleniami aj v angličtine, ale dnes nemajú prehliadky, nedá sa s nimi nijak dohovoriť a tak to vzdávame.

Začína sa ochladzovať a tak na zbytok cesty ku gondole Zhinan nasadáme na autobus a dúfame, že vyrazí tým správnym smerom. Je to celkom dobrodrúžo tento Taiwan, keď si s nikým nerozumiete 🙂 Tam si s deťmi sadneme na teplé kakauko kým mrazuodolný Ďuri nafotí susediacu fontánku.

Zohriati kávou a kakaom skepticky kráčame neoznačenou cestou k temple, ktorá by tu niekde mala byť. Je to zvláštna cesta, vysypané smeti naokolo, aj sa chceme otočiť a vykašlať sa na to. Až dokráčame na námestičko pred prekrásnu farebnú Zhinan temple. Jedna jej časť je ešte nedostavaná, ale aj tak je to extremne fotogenické miesto. Vo vnútri ju stráži čierny budha. Až z videa z dronu je vidieť, že to námestie je len jedna malá časť celej temple ale tá v skutočnosti pokračuje niekoľko poschodí dole!!! To je stavba!

Gondolou sa odvezieme naspäť do centra a po ceste nám krásne do červena zapadá slniečko. Taipei 101 sa hrdo týči na horizonte. Veľmi mám rada tento mrakodrap, má krásny dômyselný tvar, a tým, že v meste je jediným mrakodrapom, vyčnieva v ňom ako kráľ. Večeru zhltneme pri hoteli, chceli sme od prvej návštevy vyskúšať paradajkovo hovädzie nudle a dnes je posledný večer v Taiwane, tak kedy keď nie dnes! Dorazíme sa nekonečne chutnými dobrotami z pekárne a hotovo. Zajtra nás čaká celodenný presun do našej ďalšej destinácie.

Dovidenia Taipei. Dovidenia Taiwan.

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s