Negros

Z Pamilacanu do Baclayonu sa odvezieme na Elvírinej lodi. Elvíra ide s nami, potrebuje niečo sama vybaviť na Bohole, a tak aspoň neplatíme plnú cenu za loď, len polovicu. Na naše prekvapenia sa k nám ale do 8-miestnej lode naskladá ešte ďalších 9 Pamilačanov. Čože? Pýtame sa Elvíry. Miestna komunita totiž funguje tak, že ktokoľvek sa presúva niekde loďou, má za povinnosť zobrať aj svojich spoluobčanov. A to za veľmi smiešny príspevok, často zadarmo. V Baclayone nás Elvíra nasadí na trojkolku, zmestíme sa na ňu všetci štyria aj s batožinou! V OceanJete kúpime lístky a čas čo nám ostáva do odchodu lode strávime v skvelej pekárni/zmrzlinárni/reštaurácii BuzzCafe (nákupné centrum Galeria). Okrem šťavnatého organic šalátu s orieškami, ovocím a avokádom sa tu deti vybláznia so stoličkami. Sedadlá sú totiž poskladané z vyberateľných drevených tehličiek! Výborný nápad!

Loď do Damaguette trvá hoďku a pol. Máme rezervovaný byt cez Airbnb na jednu noc, nemáme totiž absolútne žiaden plán. Bytík je celkom ok, ak nepočítam, že tu konečne vyskúšame, ako sa spí na matracoch stále zabalených do igelitu 🙂 Ázijci sú v tomto preborníci, už sme videli igelity na vypínačoch namontovaných na stene, na dverách, na TV ovládačoch, dokonca aj na skútri… Otestujeme okolie, prejdeme sa po hlavnej promenáde s obrovským nápisom „Damaguette Get Me“ a večeriame úplne samy v Pasta King (kde sú všetci turisti??). Dievčenský personál nespúšťa oči z Lindy, volajú ju Barbie. A sekuriťák pri dverách zase hlída neposedného Enza. V nákupaku Robinsons (už tento brand poznáme z Thajska) doplníme zásoby, a trošku nás udiví, že v rozhlase hlásia, že nemáme finančne podporovať miestnych pokiaľ nás oslovia. Večer doma v divnej štvrti (pri rieke v ktorej pláve bordel a kde pred mesiacom zvalil tajfún betónový most) si všetky tieto dojmy prvého dňa spájame, a zhodujeme sa, že „Damaguette Didn’t Get Us”. Ešte v noci nájdeme iné AirBnb priamo na pláži, pár desiatok kilometrov južnejšie.

IMG_8088

Ráno nám privezú auto z požičovne a prvý výletik na Negrose je do Forest Campu. Je to láska na prvý pohľad! Bazéniky priamo v džungli, pod korunami stromov, všade kvitnú kvety a vyrastajú lopúchy. Voda je síce ľadová, pretože je navádzaná priamo z rieky a do rieky sa po pretečení všetkými bazénmi vracia. Nikomu z nás to ale nevadí a v tejto horúčave je to príjemne schladenie. Šúchačky, vodopádiky, lanový mostík, jazda na koníkovi, lezecká stena, zipline ponad rieku, to všetko nás tu zabaví celý deň. V kuchyni výborne a zaujímavo varia, napríklad nudličky s kokosom (buko pancit), hamburger s mangom, čerstvé spring rolls, alebo Lindine obľúbené Buko Haló Haló (=kokos naplnený zmrzlinou). Na Filipínach totiž kokos volajú buko, a nie coco. Jedlo na stoloch tu musíme ale strážiť pred fitnes sliepkami, ktoré dokážu preletieť ponad celú rieku a bez problémov tu vyzobávajú zbytky jedla návštevníkom zo stolov. Sme tu jediní západniarsky turisti, ale inak je tu ľudí dosť. Filipínci to tu majú radi, a organizujú tu všelijaké rodinne sešlosti, oslavy a svadby. Pri bazénikoch sú rôzne veľké bambusové domčeky na prenájom, spodné poschodie sú stoly na ktorých prebieha pravá filipínska hostina s grilovaným prasiatkom, a horné poschodie je odpočinkové s hojdacími sieťami.

Náš ďalší poznatok z Filipín, miestny turisti si vždy a všade nosia svoje vlastné jedlo. A tak často aj pri veľkých atrakciách nenájdete predávať poriadne jedlo. Thajsko nás rozmazlilo a na každom rohu sme tam našli stánok alebo vozík s niečím fajným pod zub. Na jedlo sme nemuseli nikdy myslieť, vždy sa dalo za malý peniaz kúpiť. Na Filipínach je situácia úplne iná 😦

Z nového Airbnb dostávame inštrukcie, ako ich nájsť. Je to mestečko Dauina 19,2 km. Ako? Keďže tu nefungujú názvy ulíc, tak si adresy určujú podľa čísla kilometru na pätníku. Šikovné! Dokonca aj lokálne autobusy zastavujú na želanie podľa kilometrovníka (raz to aj vyskúšame). Nájdeme to na prvý šup. Náš domček je priamo na pláži v komplexe šiestich domov obohnaných vysokým múrom, a strážia nás dvaja vlčiaci.

Už sme si nejak zvykli, že bezpečnosť na Filipínach nie je samozrejmosťou, obchodíky a reštaurácie majú pri dverách ostrahu, stánkári predávajú spoza kovových mreží a sú miesta, na ktoré sa proste v noci nechodí….

V hlavnom dome býva majiteľka Gina s manželom (Holanďanom) a dvoma dospelými synmi. V airbnb popise majú napísané, že to nie je ubytovanie vhodné pre deti, urobili ale výnimku. Má to dva dôvody, tým prvým je osadenstvo ostatných domčekov (postaršie páriky ktoré chcú kľud) a druhým je šesť kokosových paliem priamo na záhrade. Kokosy z nich padajú denne. A taký kokos padnutý zo štyridsať metrovej výšky na hlavu je smrteľný úraz. Počas nášho pobytu sa snažíme jak len môžeme, aby sme vypili všetky dozreté kokosy na strome a žiaden nás nemohol ohrozovať. Gina má dvoch pomocníkov okolo domu a kedykoľvek si poviem o buko, vylezú na strom a naplnia nám kokosmi chladničku. Najlepšie sú totiž vychladené. Za domom máme aj pračku, ale nemá žiadne gombíky. Pýtam sa Giny, ako to funguje a tá mi vysvetľuje, že to nie je automatická pračka ale manuálna. Strácam sa, nechápem, ako manuálna pračka? Veď vyzerá ako pračka len bez gombíkov! Mám teda prať v ruke? Že vraj nie, ale manuálne. Stále nechápem. Gina to so mnou vzdáva a posiela jedného zo svojich pomocníkov, aby nám opral v jej automatickej pračke. Nebránim sa 🙂 Prvú noc nás pozvú susedia na opekačku na pláži…pod hviezdami…. Tiež sa nebránime 🙂fullsizeoutput_3988

Pred domom máme úzku, ale krásnu čiernu pláž so sopkoidným pieskom. Skočíme do vody a na prvý pokus natrafíme na obrovskú korytnačku ako sa pasie na podmorskej lúke. Blízko pri brehu je perfektné miestečko s pieskovým dnom, bez korálov, a rastie na ňom „tráva“. To sa korytnačke veľmi páči. Stretneme ju tu ešte veľa krát, vlastne zakaždým, keď šnorchlujeme. Občas je tu sama, občas sú tu dve, niekedy tri naraz. Korálov je tu pomenej, vyrastajú len ojedinele na skalách, ale o to sú krajšie a plnšie rýb. Stačí sa však prejsť 200 metrov smerom k rezortu Bahura a tam začína „coral sanctuary“. Voda je tu plytká až sa bojím, že ošúcham pupek o nejaký korál. Deti si tu zatiaľ na pláži našli hojdačky zavesené na strome.

Na pláži sa každé ráno pasú kozičky, za plotom nám ráno bučí krava. V hrnci u nás v dome býva gekko, v príboroch natrafíme na švába. Filipínska džungľa je divokejšia, hmyz doternejší a rastliny často vyzerajú ako z Jurského parku.

Chystáme sa na ďalší výletík na ostrove, k vodopádom Casaroro Falls. Na tripadvisore síce píšu, že po poslednom tajfúne, ktorý zničil väčšiu časť prístupovej cesty to nie je vhodné pre deti, nenecháme sa odradiť. Najprv nás čaká zostup dole k rieke po 300 schodíkoch. Posledných 50 nie je murovaných, ale sú zo železa, prehrdzaveného železa. Ajajaj, začínam sa báť, či to s nami nespadne. Rieka je plná obrovských balvanov, a keďže pôvodná betónová cestička je skutočne rozbitá na kusy, nezostáva nám len preskakovať a preliezať z kameňa na kameň. Kým dôjdeme k vodopádu musíme tri krát prebrodiť rieku. Enzíka to tak zmohlo, že si už po ceste schrupne a prespí aj celý pobyt pod vodopádom 🙂 Linda tá to celé zvládne po svojich, priamo pod treskúcim vodopádom sa okúpe v jazierku. Vodopád je mega úžasný a stál za tú namáhavú prístupovú cestu!

Trošku nám tu poprcháva a tak zostávame doma, relaxujeme, blogujeme, kúpeme sa vo veľkých vlnách, pozdravujeme korytnačku, ktorej je počasie šuma fuk. Zájdeme si nakúpiť do Robinsons a po ceste sa zastavíme na rezne v Kats Grill. Toto miesto nám odporúčal Nemec, od ktorého máme požičané auto, a je to tu úplne ako niekde vo Viedni. Na menu sú len šnicle, zemiakové šaláty, gordon bleu…. za stolíkmi sedia snáď všetci Nemecký prisťahovalci z Dumaguette so svojimi Filipínskymi partnerkami. Jedlo je výborne, rezeň sa mi na tanier nezmestil, ale do žalúdka som ho natlačila. Príjemná zmena po Filipínskej „kuchyni“.

Pred pár týždňami sa voda v rieke Masaplod, ktorá tečie len pár kilometrov od nášho plážového domčeka, zmenila na modrú. Nikto nevie prečo, vláda sem vyslala tým výskumníkov, aby odobrali vzorky. A zatiaľ poprosila obyvateľstvo, aby sa vode vyhýbali. O pár dní vydávajú správu, že síce stále nevedia, prečo je voda zrazu modrá, ale škodlivé látky v nej nenašli. V tejto oblasti boli v rovnakom čase aj dve po sebe idúce zemetrasenia, tak to pripísali na triko im. Blue water, ako to miestny začali volať, sme ešte nevideli, a tak so spolubývajúcimi z vedľajšieho domu ideme na prieskum 🙂 Cesta samozrejme nie je značená, ale máme so sebou dve Filipínky a tie sa pýtajú miestnych. Dovedú nás až k rieke, kde už je v džungli vysekané miestečko na pozorovanie (miestny sa pripravili na turistov, ha ha). Voda je skutočne neprirodzene modrá. Fotíme ju sprava, zľava, a o chvíľku sa s nami na tú rieku pozerá celá dedina. Všetci sa prišli pozrieť na tých ši ši turistov, čo si fotia modrú vodu 🙂

Zbytok dňa strávime v Ocean24, v bazénikoch s horúcou vodou zo sopky. Sme tu skoro samy, ale aj tak nás nechajú zaplatiť za použitie stolu (máme na ňom zložené veci kým sa kúpeme). Baví nás „sprcha“ vedľa bazénov, ktorá pozostáva zo sudu a priviazanej fľaše, ha ha. Prší, tak sa ešte chvíľku zohrievame vo vode, ale keď to neprestáva, tak mokrý prebehneme do auta a hybaj domov.

Kým ešte máme auto, urobíme si výlet na susedný ostrov Cebu, do mesta Oslob. Musíme chytiť skorý ranný trajekt (6am), aby sme v Oslobe boli medzi prvými. Ideme sa totiž pozrieť na veľrybieho žraloka (whaleshark) a to je atrakcia, ktorá sem priťahuje tisíce turistov. Je to asi jediné miesto na Filipínach, ktoré sme zažili skutočne plné turistov. Ok, takže najprv si zakúpime 5 rôznych lístkov od štyroch rôznych úradníkov, aby sme sa aj s autom previezli z Negrosu na Cebu. Jeden poplatok, druhý poplatok, daň jednému prístavu, druhému prístavu, daň okresu….. každú chvíľu vyťahujeme z vrecka drobné a cvakáme. V Oslobe už je frontička ľudí čakajúca na loďky k žralokom. Navlečú na nás plávacie vesty, naložia asi desiatich do jednej úzkej dlhej lodičky a pán vodič nás odpádluje cca 20 metrov od brehu. Tam už priamo na hladine vidíme obrou! Šefo lode sa pýta, či vieme plávať, a naznačuje, že máme dať vesty dole a skočiť do vody. Nechávame deti na lodi (s prísnymi pravidlami Do‘s and Dont‘s) a skáčeme za žralokmi. Sú tam, sú všade, plávajú okolo lodí, z ktorých im hádžu krevetovú pastu. Áno, je to neetické, žraloky by si nemali zvykať, že sú kŕmené, nemali by jesť s hlavou na hladine, nemali by mať jednostrannú stravu…… Ale….. bol to náš sen ich vidieť už dávno. Pokusy boli už v Thajsku pred rokmi počas našich prvých ponorov. Nemali sme na nich vtedy šťastie. A tak sme prišli do Oslobu, na istotu 🙂 Sú to krásne zvery, obrovské a ešte väčšie. Pár krát nás prekvapia a zjavia sa tak blízko, že musíme zacúvať do priestoru medzi loďou a tými bambusovými podopierkami na lodi. Jeden žralok sa pri mne aj niečoho zľakne (dúfam že nie mňa), pretočí sa ku mne pupkom a švihne chvostovou plutvou, ktorá ma vezme cez chodidlo. Auč, to bolí! Nechajú nás s nimi vo vode asi dvadsať minút. Pred osmou ráno už sedíme na filipínskych raňajkách hneď tu na pláži a pozorujeme masy turistov ako sa striedajú vo vode. Je mi tých žralokov aj ľúto, že sa kvôli nejakej paste z krevety nechali vmanipulovať do tejto nikdy nekončiacej turistickej pasce. Ešte to asi potrvá nejakú dobu, kým sa štátne orgány rozhýbu a zavedú lepšie pravidlá na ochranu žralokov. Tie ktoré sú v platnosti dnes sú smiešne….. Pravidlo č.1 = nedotýkať sa žraloka (nechtiac som porušila), pravidlo č. 2 = držať sa minimálne 4 metre od žraloka (asi to nepovedali žralokom že sa majú držať 4 metre od nás!), pravidlo č. 3 = nepoužívať opaľovací krém pri plávaní so žralokmi (nikto to v tom dave nekontroloval), pravidlo č. 4 = nepoužívať blesk pri fotení.

Asi väčšina turistov, ktorí zavítajú na Negros, navštívia aj Apo island. Je to taká ikona tejto oblasti. My sme sa na neho každý deň pozerali z beach housu a premýšľali, či tam ísť alebo nie. Nakoniec vyhrala naša zvedavosť a už keď sme ho mali skutočne na skok loďkou, bola by škoda ho nenavštíviť. Vyrazili sme v neskoré ráno a chytili loďku s filipínskou partou. Na ostrove sme si „prenajali“ stolík v reštike, na ktorom Enzo okamžite zaspal. A tak išiel Ďuri preskúmať vodu ako prvý. Stihli sme si všetci zašnorchlovať dva krát, videli sme krásne korále, rybky (velikánske trigger fish aj parrot fish) a samozrejme za každým aj korytnačky (menšie čokoládove a jednu velikánsku nebojácnu, ktorá sa nechala točiť snáď desať minút). Tie tam vykúkajú z vody a vidíte ich priamo z pláže. Vo vode sa vôbec neboja a venujú sa zobaniu podmorskej trávy. Má ich tu byť 5 druhov, ja ich od seba ale nerozoznám. Pláž na Apo je inak celá posiatá úlomkami korálov, lode ktoré tu kotvia sa s tým veľmi netrápia a hádžu kotvu kde príde. Vstup do vody je zo zelených okruhliakov, ktoré sa dosť šmýkajú a sú tu aj morský ježkovia, takže to bol zážitok sa vôbec do vody z brehu dostať. Hodnotíme to teda tak, že Apo je „very nice“. A beach house v Dauine je „very nice beautiful“! A to preto, že v Dauine majú rovnaké korále, rovnaké ryby, rovnaké korytnačky. A na celej pláži ste úplne samy a nemusíte utekať oranžovým chrchliacim plávacím vestám (rozumej čínskym turistom).

U Giny to teda dopadlo obdobne, ako na každom mieste, ktoré nás očarí. Z pôvodných 3 nocí sme u nej zostali 11! A zostali by sme tam dodnes, keby sme nemali kúpený let ďalej. Na náš posledný večer Gina naplánuje spoločnú večeru, grill night. Celý deň niečo kuchtí, večer jej pomocníci rozložia stoly na basketbalovom ihrisku pred našim domom (jeden z jej synov je začínajúca basketbalová hviezda na Filipínach) a začína sa fiesta. Prídu aj susedia, každý niečo vlastné ugriloval a pridal na spoločný stôl. Je to milé posedenie, popíjame s Rusom Antoniom soon-to-be oteckom malého Filipinčaťa. Ginin druhý syn Erik nám povykladá aké to je vyučovať sa za pilota. A s Amíkom Samom, ktorý sa sem prisťahoval so svojou druhou manželkou Filipínkou a 8-ročným synom z prvého manželstva riešime, ako pre nich funguje home-schooling. Nemá to síce tú atmošku ako minulý týždeň pri ohníku a s Donovými príhodami z vojny (dnes tu nie je), ale aj tak veľmi fajn večer a príjemné rozlúčenie sa s komunitkou.

Na poslednú noc na Negrose sa presúvame do The Forest Campu. Áno, áno, už sme tu boli hneď na prvom výlete, a tak nás to miesto nadchlo (bazény, skvelé jedlo, služby, výborný personál), že si to chceme ešte raz zažiť. Gina s Erikom nás sem privezú, inak by sme sa asi nedostali. Pripravený je pre nás bambusový dom s dvoma poschodiami, vraj typický pre túto oblasť. Z bambusu je úplne všetko, dvere, podlaha, steny, strecha, postele, stolík…. Páči sa nám tu! Prejdeme sa aj dozadu na mini trailík džungľou, kde nás „ohrozujú“ zvedavé kone, chovajú tam sliepky a všetko kvitne na farebno. Enzo si nájde vodný žľab, odtok vody z bazénov do rieky, a celé hodiny si tam púšťa lodičky z lístkov. Vedľa je obrovská pec, ktorá vháňa vzduch do sušiarne na akési divné korenie. Do pece sa zmestí celá palma naraz. Spoznáme aj majiteľa Forest Campu, Chucka Vicuňa. Je unesený z Enza. Večer v bare dá aj zopár pesničiek, je to hudobník. Naše deti nás síce nepustia, aby sme si koncert užili naplno, ale počujeme ho spievať aj cez džungľu.

Posledná jazda tricyklom na mini letisko v Dumaguette má šmrnc. Pánko s nami a s našou batožinou držiacou na špagáte seká zákruty, neviem koho držať skôr. Na check-ine sa zbehnú všetky tetušky okolo Lindy, chytajú ju za vlasy, slovo „cute“ počujeme asi tisíckrát. Enzo zatiaľ zabáva seba aj sekuriťákou pri bezpečnostnom páse. Počas rýchleho sendviču oproti letisku nás posledný krát, ale za to výdatne, doštípu agresívne filipínske komáre. Potrvá to týždne, kým Enzovi zmiznú jazvy z pľuzgierov po štipancoch 😦

Let z Damaguette do Cebu mal trvať 50 minút. Keď prilietame na letisko v Cebu, kapitán nám oznamuje, že sme prileteli o 35 minút skôr! To sa nám ešte nestalo! Neradujeme sa dlho, tých 35 ušetrených minút strávime na runway čakajúc na povolenie zaparkovať. Taxík nás zavezie do neďalekého hotelíku pri diaľnici, tam nás čaká perfektná mini izbička s dvojposchodovou posteľou. Linda sa automaticky prezlečie do pyžamka, umyje, vylezie na hornú posteľ o ktorej toľko básnila, a hneď zaspí. Enzo…. Enzo zaspáva len pár minút pred naším budíčkom 4:20, keď nám servírujú raňajky do postele! (palacinky, vajíčka, kávu). Máme skorý ranný let, tak musíme fičať na letisko. Ešte že sme si nechali časovú rezervu. Letisko praská vo švíkoch, mam pocit že museli vyhlásiť evakuáciu v Cebu, toľko je tu národa.IMG_8589

Po nespočetných kontrolách a kilometrových frontách sa dostávame k nápisu „odletová taxa pre cudzincov 750 pesos“. Berú len hotovosť, bankomat tu nie je, peňaženka je už prázdna. Táak a to nás zaskočilo, jeden z nás sa musí cez tie všetky fronty dostať von k bankomatu 😦

Necelé tri hodiny letu a sme v novej krajine, ktorá zhora tak trošku vyzerá ako doma…. o tom ale v ďalšom blogu, čítajte s nami 🙂

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s