Pamilacan

Na Bohole sme dlho riešili, kam sa presunúť ďalej. Zvažovali sme Siquijor, Camiguin aj Palawan. Na Filipínach je ťažko vyberať, keď ostrovov tu majú presne 7641 ! Nakoniec vyhral drobunký ostrov v blízkosti Boholu, kde je psov a kohútov viac než ľudí.

Náš nový hotelík pre nás vyšle svoju loďku. Nanútia nám plávacie vesty a obrovské pršiplášte. Nechápeme prečo, more vyzerá byť kľudné. No keď sa vzdialime na pár sto metrov od brehu, začnú veľké vlny… kapitán za hodinovú cestu niekoľkokrát úplne vypína motory a prečká tie najväčšie vlny. Cez menšie sa rôzne prehupujeme, a voda samozrejme špliecha na všetko a na všetkých na lodi. Našim dvom nezbedníkom to vôbec nevadí, pretože spia v našich náručiach. Keď sa blížime k brehu Pamilacanu, zaujmú nás hlavne dve veci. Jednou je strážna veža (watchtower), alebo skôr mini hrad postavený priamo na pláži. A druhou sú výrazne rozličné farby vody v okolí ostrovu. Je to parádny pohľad!

Na brehu nás už čaká personál Liwayway Sa Bohol (v preklade to znamená Rozbresk nad Boholom), kde strávime nasledujúce pôvodné tri a nakoniec 7 nocí. Tento komplex niekoľkých krásne vybavených murovaných chatiek priamo na pláži vlastní pôvodom Filipínka, dnes už Nemka, Elvíra. Všetko tu vďaka nej funguje na filipínske pomery až príliš dobre. Na raňajky nám tu pripravujú filipínsku klasiku, a to ryžu, volské oko a na sladko grilované ružové bravčové, prípadne rybu. Večera a obed je závislá od toho, čo práve rybári chytia. Jeden deň to bola napríklad 6 kilová barakúda. A o jeden deň sme zmeškali obrovského 5 kilové kraba! Na Pamilacane totiž majú „kokosové kraby“ (Krab palmový), ako ich samy volajú, ktoré podvečer vyliezajú z dier a z paliem si oberajú kokosy. Majú tak silné klepetá, že si tie kokosy dokážu samy otvoriť. Ako snack pridú vždy vhod vyprážané banány s medom, ktoré tu vedia zvrtnúť fantasticky. Prekladáme to všetko samozrejme čerstvými kokosmi. Tak, a už viete, prečo sme tu namiesto 3 nocí zostali 7 😊

V Liwayway má svoje zázemie aj Sebastián, nemecký inštruktor potápania. Je to už dosť rokov od našich posledných ponorov, a tak Sebastien chce menšiu previerku pod vodou, čo si ešte pamätáme. Do toho sa mi veľmi nechce (masku pod vodou som si dávala dole len raz a dúfala som, že naposledy) a tak na ponor ide Ďuri sám. Vkráčajú pod vodu priamo z pláže. Dno sa veľmi blízko od brehu prepadá z cca 2-3 metrov na možno 50. Šnorchlovanie je tu prenádherné. Husté korály, farebné neónové rybičky, modré hviezdice, občas nejaký morský had. Prikladám v odkaze aj taký malý atlas rýb, ktoré tu je možné vidieť. Dokonca sa sem chodia potápať aj z Boholu, z Andy (ak si spomínate na White Sand Beach), pretože tam im vraj už korál úplne vymrel. Druhý ponor v iný deň je už zo Sebastiánovej lode. Na loď vezmú aj mňa s deťmi s tým, že by sme si čakanie na našich potápačov mohli skrátiť šnorchlovaním, keďže vyrážajú na inú stranu ostrova. Škoda len tých veľkých vĺn, s deckami som si do vody netrúfla a prečkali sme to na lodi. Vyčkávali sme na nafukovaciu vlajku, ktorou sa potápači označili, keď sa blížili na hladinu.

Pamilacan je známy aj tým, že sa tu v okolí pár krát do roka mihnú veľrybie žraloky s mláďatami, a delfíny. Jeden deň si dáme budíček pri východe slnka, a 6:30 už sme naložený v mini lodičke. Vyrážame za delfínmi. Najprv to vyzerá, že ideme samy. Ale za pár minút už nás ide vedľa seba asi 5 lodiek. Na každej sú dvaja Filipínci, jeden šoféruje, a druhý vyzerá delfíny. Kde tu vyskočí lietajúca ryba, alebo dokonca aj raja. Ale delfínov nikde. Sme skoro 45 minút na ceste, Enzo už znovu zaspal a Linda je zúfala a nešťastná, keď všetky lode zrazu zrýchlia a zamieria jedným smerom. Dobehneme skupinku delfínov, ktorá ale dnes nemá chuť na pretekanie sa ani predvádzanie sa. Vidíme len pár chrbtových plutiev a delfíny zmiznú v mori. Trošku posmutnený sa vraciame na breh, a Linde vysvetľujeme, že so zvieratkami to proste tak chodí, na nich človek musí mať šťastie.

Liwayway spolupracuje aj so ženami z Pamilacanu, ktoré sa vyučili za masérky. Asi netreba vysvetľovať, že na takto malom ostrove sa práca hľadá veľmi ťažko. Obyvatelia sú tu závislý na turistoch, ktorých sprevádzajú pri šnorchlovaní, vozia loďkou k delfínom, či masírujú, aby si boli schopní kúpiť ryžu. Presne tak. Ryža je tá jediná surovina v ich jedálničku, ktorú na tomto mini ostrove nie sú schopný si samy dopestovať, musia ju nakupovať na Bohole a musia za ňu aj zaplatiť. Sliepky tu inak voľne behajú, kozy a prasiatka tiež, kravy majú asi 4 a tie keď zabijú, tak si ich rovným dielom rozdelia medzi všetky rodiny. Elvíra ma od prvej chvíle na masáž nahovára a jeden večer začne o masáži básniť aj Linda a tak sa obetujem 😊 Linda ide ako prvá a po štvrťhodinke už na masážnom lehátku sladko spinká. S pani masérkou máme aspoň čas pokecať o živote na malom ostrove, o nedostatku pitnej vody na ostrove, o zákaze loviť tu manty a vrelo nás (Lindu) pozýva do miestnej školy. Spiacu Lindu len po masáži prenesieme do postele. Mala to dobre vymyslené. Keďže túto masáž prespala, o pár dní ukecá tatíka na druhú masáž, pretože prvá sa akože nepočíta. Je to rozhodne najnamasírovanejšie dieťa pod slnkom!

Na ostrove nie je (takmer) žiadna reštaurácia. Väčšina turistov sa stravuje tam, kde býva. V Liwayway varia výborne, o tom žiadna, ale keďže je to naj highend miesto, aké na Pamilacane nájdete, aj ceny sú tu na Filipíny dosť vysoké. Jeden večer preto hľadáme alternatívu a dive master Sebastien nám odporúča Cony’s cottages. Cony je ukecaná príjemná Filipínka, dobre nás nakŕmi a nalieha, aby sa Linda prišla pozrieť do miestnej školy (že tam máme pozdravovať jej neter). To je už druhé pozvanie a tak sľúbime, že tam zajtra s deťmi zájdeme.

Hneď po raňajkách sa vydáme hľadať školu. Linda si nabalí malé darčeky a nevie sa dočkať. Deti jej na cestách chýbajú zo všetkého najviac. Chodníčkom prejdeme do vnútrozemia ostrova, trošku do kopca, a spoznávame ďalšie krásne miesta a výhľady. Je jar a všetky domáce zvieratká tu teraz majú mladé. Po cestičke s nami behajú šteniatka, mačiatka, kuriatka, teliatka, kozičky a ružové prasiatka. Dospelé kohúty posedávajú honosne na svojich bydlách. Neškoláci hrajú basketball, asi najobľúbenejší šport, hneď po kohútik zápasoch 😊 Nájdeme školu a na naše prekvapenie to nie je jedna trieda detí, ale asi 8 rôznych tried! Na tak malý ostrov toľko detí, kde sa vzali? Filipínci sú veľmi plodní, každý tu má aspoň 3 detičky. No, aspoň nevymrú ako my. Nahliadneme do jednej z tried a deti sa nám hneď zborovo pozdravia „Hello visitors!“. Na dverách im visí rozvrh a o pol hodinu by mali mať veľkú prestávku. Počkáme. Na školskom dvore/trávniku už čakajú pripravené zo štyri stánky s desiatami. Bohužiaľ nič čo tu predávajú nie je zdravé. Nanuky zo zamrazenej sirupovej vody, vyprážané banány v cukre, sladkosti, sladké vody a džúsy. Keď vybehnú deti z tried, všetky do jedného zamiera k stánkom pre sladký obed, vlastný obed z domu sa tu zrejme nenosí. A veľa z nich má už dnes úsmev plný pokazených čiernych zubov ☹ Nanuky predáva naša známa masérka a predstavuje nás tu všetkým na okolo. Deti vytiahnu gumu (poskladanú z obyčajných malých gumičiek čo používame v kuchyni) a začne sa súboj skokov. To sú výkony! Cez prestávku dohodneme s učiteľkou predškolákov, že Linda sa k nim može na jednu hodinu pripojiť. Deti sú ale olepené od nanukov a tak hľadáme záchod. Jediný záchod na školskom dvore je zamknutý kladkou. Predškoláci mi ukážu tajné dvere v zadnej časti ich triedy, kde je mini záchodík za kartónovými stenami, bez tečúcej vody. Deti si umývajú ruky v plechovke s mydlovou vodou. OK tak teraz neviem, či je lepšie použiť plechovku alebo nechať deti zalepené od cukru. Enzo sa s tým nepáre a už má ruky po lakte v mydlovej vode. Začína hodina, deti vypratali jednu časť lavice pre Lindu a Enzo sa rozhodol, že sa pridá tiež. Jeho pobyt v triede je ale veľmi flexibilný, chvíľku si s nimi spieva, chvíľku im ničí nástenku, inokedy vybieha vonku povzbudzovať deti, ktorým hodina ešte nezačala a stále skáču gumu pred oknami.  Keďže triedy nemajú zasklené okná, len zamrežované, sústredenie tu musí byť veľmi obtiažné. Staršie deti postávajú v dverách triedy a dokonca aj odpovedajú na otázky učiteľky, keď to mladší nevedia. Linda po hodine vychádza z triedy pyšná a šťastná. Ona je školáčka, opakuje nám. Škola končí aj pre ostatných predškolákov a blíži sa búrka. Volajú na Lindu a spoločne bežia dole chodníkom k našej pláži. Po ceste sa detičky jedno po druhom odpájajú, každé do svojho domčeku.

Nemocnica na Pamilacane nie je. Aspoň teda dúfam, že tu búdu bez dverí, pri ktorej sme sedeli a pochutnávali si na koláčikoch z miestnej pekárne, nepovažujú za skutočné zdravotnícke stredisko. Vo vnútri som našla kartónové krabice s použitými striekačkami, pár balíkov Paracetamolu a náučnú tabuľu ako rozpoznať, že som tehotná. No, skúsime tu radšej neochorieť ☹

Prechádzka okolo ostrova – túžim po nej od začiatku, ale stále nám to niečo/niekto prekazí. Prvý pokus sme sa vydali opačným smerom, a po troch domoch (jeden z nich je Sebastiánov) narazili na cintorín postavený na útese. Mohutné hrobky, ale aj jednoduché drevené kríže. Všímam si ale, že nedávno zomrelo veľa mladých ľudí. Otáčame to, pretože tu cesta končí. Tentokrát vieme, že musíme ísť na druhú stranu. Linde sa nechce a žadoní, že chce zostať doma pozerať Nema. Hovorím si, že sme na ostrove, nemá kam utiecť a ešte ku všetkému ju strážia dve Elvírine rotvajlery. Vyrážame teda len s Enzom v nosítku. Nie sme ešte ani za rohom, keď ten zaspí. Prechádzame okolo výrobne lodí, kde na jednej práve makajú, okolo výrobne tehál, cez divokú pláž, na ktorej sa povalujú obrovské mušle a kokosy a nie sú tam žiadne domy ani chatky. Začne pofukovať vetrík, a na divokej pláži sa dá krásne meditovať (pozn. editora: dalo by sa). Rybárska dedinka je až na úplne opačnej strane ostrove. Trvalo nám možno až hodinu sa sem dostať (mám na sebe závažie) a mám už obavy, ako to zvláda Linda sama. Ponáhľame sa domov, pred sebou ten najväčší kopec ostrova. Doma nás Linda už vyčkáva na terase a beží nám oproti do náručia. Zvládla to sama bravúrne!

Dovolím si ešte na záver ukradnúť pár Elvíriných fotiek, pretože tie k Pamilacanu patria. Keď sme sem prišli, tak mi Elvíra povedala, že pod vodou uvidím veci, ktoré som ešte nikdy nevidela. Mala pravdu, ryby sme videli veľmi zvláštne a unikátne, ale zďaleka nedosahovali level divnoty živočíchov, ktoré sa tu podarí občas vyloviť. Posúdte samy. Fotky divno zvierat od Elvíry.

Pamilacan nám bude chýbať. V miestnej komunite nás už snáď všetci poznajú, hlavne Lindu, ktorej meno vedia všetky deti a aj veľa dospelákov. Zdravia nás z diaľky kdekoľvek sa mihneme. Je príjemné pre zmenu niekde „patriť“, niekde skutočne bývať a poznať to tam. A bonusom je, že tým miestom je zrovna tropický ostrov v Pacifiku 😊fullsizeoutput_3705

Advertisements

3 thoughts on “Pamilacan

  1. I see you don’t monetize thesabbaticals.ooo, don’t waste your traffic, you can earn additional bucks every month with new monetization method.

    This is the best adsense alternative for any type of
    website (they approve all websites), for more info simply search
    in gooogle: murgrabia’s tools

    Like

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s