Bohol

Z OceanJetu vystupujeme v meste Tagbilaran. Prvých pár “troj-motoriek” (motorka na ktorej je konštrukcia pre vozenie cestujúcich, jazdí na 3 kolesách) a je nám jasné, že Filipíny sú nábožensky založená krajina. Na väčšine týchto vozidiel je vzadu jeden žalm, napríklad Miluj blížneho svojho, Nezabiješ atď. Občas im rozmiestnenie tabuliek nevyjde a skončí to ako na tomto aute nápisom: Boh je na prenájom.

 

Minivan nás odvezie k mestu Loboc, vystupujeme uprostred cesty, trošku zmätený. Až z cesty uvidíme, že sme vlastne pri rieke a dolu je malá drevená loďka. Filipínske lodičky sú inak stavané ako tie thajské. Sú užšie a po bokoch majú bambusové podpery, ako pomocné kolieska na bicykli. Náhodne sa tu stretneme aj s Walterom, majiteľom Nuts Huts, kde budeme ďalší týždeň bývať, ten nám do lode pribalí potravinové zásoby a ide sa. Je to len 15 minútová cesta po rieke Loboc, ale stačí na to, aby sme z nej boli paf. Krásne zelená voda, všade naokolo zelené palmy a zelená džungľa. Ak si odmyslím hlučné výletne lode, ktoré po rieke premávajú zhruba od 11ej ráno do 4-5 večer, vyhrávajú staré odrhovačky tipu Titanic a ničia breh rieky (tým že tvoria veľké vlny tak celé pobrežie eroduje) tak je toto jedno z najkľudnejších a najpríjemnejších miest, ktoré sme zatiaľ navštívili. Tá všade zelená má ukludňujúci efekt. Vonku je príjemne teplo, ale vďaka tieňu džungle nie je horúco. A pokiaľ by bolo, kedykoľvek môžete skočiť do rieky 😊

 

Nut Huts sú útulné chatičky postavené priamo pri rieke Loboc. Niektoré prvky v chatkách sú síce trošku nelogické (Prečo odtok umývadla nie je prepojený s odpadom a voda mi tečie priamo na nohy? Prečo keď je v chatke záchod s nádržkou, tak musíme splachovať vedierkom? Atď.) ale aj tak to bolo skvelé bývanie, so skvelou lokáciou (ad1 – pri rieke, ad2 – neďaleko Tarsier Sanctuary a Chocolate Hills) a skvelou kuchyňou. Na menu nenájdete jedno filipínske jedlo. Takmer všetko čo varia je zdravé a s kopcom zeleniny. Bielu ryžu nahradzujú tou indiánskou. Raňajkové musli s orieškami, mangom a jogurtom sú nezabudnuteľné! A aj to jediné nezdravé čo sa na menu nájde, a to belgické 3x smažené hranolky, podávajú len do 5pm, neskôr večer si ich z provozných dôvodov už neobjednáte. K tomu keď ešte pridám 120 schodov, ktoré viedlo z chatky do ich reštiky (tie sme šlapali tak 3x do dňa) a ďalších 150 schodov, ktoré viedli ďalej z reštiky k hlavnej ceste, tak po pobyte v Nuts Huts sa môžeme veselo ukazovať aj v plavkách 😊

 

Náš prvý výlet na Bohole je Tarsier Sanctuary, alebo inak útočisko pre maličké primáty, nártouny. Sú veľké asi ako dlaň, s dlhým 25 cm chvostíkom a obrovskými očami. V noci lovia hmyz, a cez deň to dospávajú. Preto je možné ich takto zblízka cez deň pozorovať, pretože vlastne spinkajú. Po nočnom love ich nadránom vyhľadávajú takzvaný „spotteri“, ktorí už dobre poznajú, kde nártouny radi prespávajú a zopár z nich prenášajú do Sanctuary, aby sme ich mohli aj my turisti vidieť. Žijú vlastne slobodný život v džungli, len občas sa im sníva, že ich celú noc niekto fotografuje 😊

 

Zastavíme sa aj v Tree Parku Sikatuna.  Deti namotivujeme aspoň na krátky výstup do kopčeka k info centru, odkiaľ je krásny výhľad, a kde môžu počkať maminku, kým tá vyšľape 640 metrov k vyhliadkovému miestu (View Deck 1). Ešte že mi ten pán z info centra neprezradil dopredu, že to je 640 metrov výškových a že značenie cesty je hudba budúcnosti!  Nejak som to našla, živú dušu som po ceste nestretla, vyhliadkové miesto vyzeralo trošku strašidelne, ako rozbitá betónová bytovka na Luníku IX. Po streche behalo asi nejaké zviera, dúfam, tak so spravila rýchlu panoramu a utekala s klackom v ruke nazad 😊

 

V Nuts Huts sa dajú požičať aj kayaky, tentokrát len 1-miestne, ale naše deti sa do nich s nami vošli. Pádlujeme proti prúdu k začiatku rieky, k vodopádom Busay falls. Stabilita v týchto kayakoch je o dosť horšia než v triakoch, ktoré sme skúšali posledne, tak v okolí vodopádov radšej opatrne. Nechcem Enza znovu vyklopiť, to už by nám asi neodpustil. Naspäť nemusíme ani veľmi pádlovať, prúd nás unáša sám. Neskôr si silu prúdu vyskúša aj Ďuri s Enzom, keď ich prúd unesie na opačnú stranu rieky, a majú čo robiť, aby sa vrátili naspäť. (pozn. editora: ospravedlňte prosím kvalitu fotiek, náš podvodný foťák sa po ceste rozhodol štrajkovať a zamlžil sa).

 

Na Bohole vyskúšame rôzne dopravné prostriedky. Prvý deň sme zvládli na jednej motorke všetci štyria. No nebolo to ono. Na hlavu nám pražilo slnko, deti nám po ceste zaspali a udržať ich v sede nebola sranda. A hlavne výstup z Nuts Huts k hlavnej ceste (ich veľmi známa „the access road“) na cestnej motorke s Enzom (viezol nás prvé kilometre pán čo nám motorky prenajal) bol na panáka. Druhý deň preto skúšame na „trojmotorke“. Za to by sme mali dostať medailu, že sme sa tam vôbec štyria vošli. Konkrétne ten náš trojbicykel (zdá sa, že každý majiteľ si inak vyrobí tu plechovú skrinku pre pasažierov) mal miesto pre pohodlné sedenie jedného človeka. Dvaja dospeláci sa museli natlačiť dnu obúvakom. A na kolená sme si poskladali deti…. Tretí deň prenajímame auto 😊

 

K vodopádom Pangas Falls vedie dosť rozbitá cesta, miestami to ani cesta nie je, len vyšlapaný chodník v poli. Celú cestu čakám, že sa trojbicykel rozpadne v jednej z hlbokých dier v ceste na polovicu. Enzo to štandardne celé prespí. Vo vodopádoch sa zrovna dnes nedá okúpať, pretože je rozvodnený po včerajšom daždi. Aspoň je vo svojej plnej kráse a sile. Deti si pri vchode nájdu kamarátov, pár filipínskych chlapčekov. A o chvíľu sa s veľkým smiechom mažú vzájomne blatom… Ešte že v tom trojbicykli už nie je čo viacej zašpiniť 😊

 

Man Made Forest je ako názov napovedá les vysadený človekom. Počas druhej svetovej vojny sa uprchlíci utiahli do hôr medzi mestami Loboc a Bilar, kde vyklčovali veľkú časť pôvodnej džungle. To neskôr spôsobilo eróziu, záplavy nižšie postavených dedín a narušilo vodné zdroje. Preto vláda nariadila obnovu tohto lesa a nechala tu vysadiť hlavne mahagónové stromy. Dnes sa týčia pri ceste do výšky desiatok metrov, jeden vedľa druhého, ako vojaci. Turisti zastavujú autá a fotia sa so stromami priamo z cesty, občas až riskujú, že ich niekto zrazí.

 

Snáď najznámejším miestom na tomto ostrove sú Chocolate Hills, rovnomerné kužeľovité kopčeky porastené len trávou (ktorá je v období sucha hnedá, preto ten čokoládový názov) vyrastajúce z džungle. Náš trojbicykel to s nami na kopec nevytiahne, takže dospeláci sa prejdú hore pešo, a deti majú úžasný zážitok, že cestujú samy so šoférom 😊 Kým si Ďuri zalieta s Bzučom (takto sme nazvali drona), dievčatá vyrazia na vrchol jedného čokoládového kopca. Výhľady vpravo, výhľady vľavo, stovky schodov hore pred nami. Linda to opäť bravúrne zvládne až na samý vrchol!

 

Na obed nás náš šofér odvezie do lokálnej šmykne, kde sú z nás čašníčky a celé okolie paf. Veľa turistov (ak nepočítam hordy čínskych autobusov, ktoré sa ale na takýchto miestach nezastavujú) na Bohole nestretneme a miestnych často prichytíme, ako si nás obzerajú. Pripadám si ako černoško na Zemplínskej Šírave v 1985 😊 Hneď vedľa narazíme na našu prvú filipínsku pekáreň. Cool! Za 10 pesos mám sáčok plný nejakých čoby muffinov alebo francúzskych madleniek. Takéto pekárničky majú po celých Filipínach, všade je to rovnako lacné, sladké a aspoň trošku pripomínajúce stravu z domu.

 

Ďalší deň sa nám pri predstave stiesneného priestoru v trojbicykli nikam nechce. Necháme sa len lodičkou previezť na druhý breh a vyberieme sa pešo do mesta Loboc. Cesta vedie popri rieke a na niektorých úsekoch je jasne vidieť, ako sa časť brehu už zrútila do vody, alebo ju to čo nevidieť čaká. Všetko kvôli turistickým lodiam, ktoré tu premávajú stokrát do dňa a vytvárajú silné vlny ☹ Prosím, ak tu budete, vynechajte túto turistickú pascu a obed si dajte radšej v Nuts Huts, než na lodi. Motýle, vážky, kvety, bambusy, pár miestnych obydlí a ocitneme sa na ryžovom políčku pretkanom vodnými kanálikmi. Medzi palmami vyzerá svetovo! Samozrejme sa po ceste nájde aj zopár krásnych kohútov, každý priviazaný o svoje vlastné bidlo. Kohútie zápasy (=sabong) sú na Filipínach stále jednou z najpopulárnejších zábav miestneho obyvateľstva, tento „šport“ má 700 ročnú históriu a ľudia sa ho proste nechcú vzdať. Ročne tu v bitke padne cez 30 miliónov kohútov. Mostom cez rieku sa dostaneme do centra centra. Teda k tým dvom križovatkám, ktoré tvoria Loboc. Je horúco, že sa žiť nedá, tak len deti zhltnú zmrzku a vezieme sa naspäť do chládku Nuts Huts.

 

Po večeri nás vyzdvihne loďka a plavíme sa k mestu Loay. Je spln, tak si ani nemusíme svietiť na cestu, aj keď pri stretoch s inými loďami si kapitán radšej vždy posvieti mega čelovkou. Riekou sa plavíme takmer samy, na hladine pozorujeme odraz paliem, na kopci nad Lobocom osvietený kríž, stretávame aj zopár ľudí na paddle boarde…. Keď tu konečne nájdeme prvú palmu posiatú svetluškami, nádhera! Bliká ako vianočný stromček. Chvíľku nekoordinovane, potom sa svetlušky zorganizujú a palma ako keby dýchala svetlom. Palma je ale dosť vysoká, svetlušky ďaleko tak hľadáme ďalej. Za pár sto metrov je tu ďalší strom, hneď nad hladinou a na ňom tisíce svetlušiek. Zaparkujeme loď hneď pod konáre a čumíme….. a čumíme…. a čumíme. Kapitán nám aj pár svetlušiek chytí do dlane, aby si ich Linda obzrela zblízka, všetky hneď púšťame na slobodu. Príroda je ale veľmi nekompromisná keď na to príde. Keď utíchnu aj vzdialené motory lodiek, z tmy sa v tichosti objavia netopiere a vyzobávajú svetlušky ako čerešne zo stromu.  Deti zaspávajú, rodičia sa zasnia a loďka nás vezie naspäť domov. (pozn. editora: video so svetluškami nájdete na našom FB alebo Instagrame).

Noc pre nás dnes nekončí ani prekrásnym výletom za svetluškami. Dobrú radu personálu Nuts Huts, aby sme v chatke neskladovali žiadne jedlo, sme trošku podcenili. Po tme vyháňame „niečo“ z našich vecí, v noci si ešte myslíme, že to bol zatúlaný prerastený gecko. Keď si ráno nájdeme prederavený krížom rozhryzený batoh, v ktorom bol zabudnutý jeden posledný keksík pre deti, gecko to asi nebol :-/

Posledný deň sa nám podarí nejakým zázrakom prenajať si auto bez šoféra (pomôže nám pani vedúca z Nuts Huts), nie je to tu vôbec bežné, a vydáme sa na „long-loop“ po ostrove. Začneme zastávkou v lokálnej zmrzlinárni Bohol Dairy, kde  je všetko vyrobené z mlieka z Carabao (=vodný buffalo). Cez Carmen do Sierra Bullones a odtiaľ nasleduje krásny zostup cez ryžové políčka, hustú palmovú džungľu a okolo pár dediniek, kde deti vracajúce sa domov zo školy ešte asi nevideli blonďatých turistov, zastavujú sa pri nás počas „bzučo-pauzy“ (=Ďuri lieta s dronom) a s otvorenou pusou nedokážu spustiť oči z Lindy a Enza. V meste Jagna (odkiaľ mimochodom odchádzajú aj trajekty trebárs na sopečný ostrov Camiguin, ktorý sme veľmi zvažovali ako jednu zo zastávok) sa na 15 minút postavíme do dlhočiznej fronty na bankomat. Je to jeden z troch bankomatov na ostrove, kde sa dajú vytiahnuť peniaze aj zo zahraničnej karty (pre lokálov je na ostrove o pár bankomatov viac, ale tiež to nie je terno). Za ten čas čo čakáme naše deti stihli niekoľko krát skoro vbehnúť pod okoloidúce autá, navštívili čakáreň banky, pár krát spadli na betónové schody a fronta sa nepohla ani o človeka! Vzdávame to a zostávame radšej bez pesa. Nájdeme neďaleko ok vyzerajúcu reštauráciu na obed. Trojčlenný personál je z nás v strese, taký „nával“ zjavne nečakali, sme tam jediný hostia 😊 Pre ľad do drinku bežia niekde na ulicu, káva je klasicky z prášku a toast so syrom ochutia marmeládou. Po troch týždňoch na Filipínach sa už nečudujme, vtedy som sa ešte divila, prečo všetko čo tu jedia a pijú musí byť tak príšerne sladké. Napríklad filipínske raňajky pozostávajú z ryže s volským okom a s ružovým mäsom (najčastejšie bravčovým), a ružová farba v jedle značí, že to je extra sladké. Skúsili sme si kúpiť šunku, bola sladká, párky, boli sladké, káva je sladká vždy, chlieb samozrejme tiež, paradajková omáčka do cestovín….. tu sa mi nepodarí začať bez-cukrovú diétu.

 

Prehovoríme seba aj deti na ďalšiu hodinku+ v aute, smerujeme k východnému pobrežiu, k mestu Anda. Podľa turistických sprievodcov tu máme nájsť White Sand Beach, nuž tak hľadáme. Prvá časť pláže je za plotmi súkromných rezortov, tak len nahliadneme jedným očkom. Už tu sa nám to nezdá…. V meste nás odnavigujú do rezortu, ktorý má prístup k pláži a zároveň aj bazén. Pláž je pre nás sklamaním. Piesok je tu naozaj biely, ako názov sľuboval. Inak je to miesto maximálne na prechádzku s pouličnými psami, ktorých je tu dostatok. Voda je plná rias, celé okolie smrdí rybacinou, špina a kamene. Pod „white sand beach“ sme si predstavovali pláž a’la karibik 😊 Po ceste sme všetci doslova vyšťavený, a vysnívanú pieskovú pláž ani iné atrakcie východného pobrežia už hľadať nechceme, šupneme sa do bazénu. Počas večere pomaly zapadá slnko….a ako zapadne slnko, z poza hladiny začne vychádzať mesiac! Vidím to po prvý krát a snáď nie naposledy!

 

Keď začne na plné gule vyhrávať živá hudba v reštike, je čas vyraziť na cestu domov. Okrem dvoch hodín v aute nás ešte čaká jazda skútrom z kopca po rozbitej prašnej ceste a po tme dole k Nuts Huts. Dobrodrúžo…. 😊

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s